Viete, ako spoznáte, že ste Fínovi sympatický? Pozerá sa na vaše topánky, a nie na svoje. Fíni sú mimoriadne introvertný národ. Zato Američania, celá ich kultúra je založená na totálnej extroverzii. Kto sa v Amerike narodil ako introvert, nemá na ružiach ustlané a pritom nejde o nevýznamnú menšinu. Podľa rôznych odhadov je v americkej populácii viac ako jedna tretina ľudí introvertných. Ak sú Američania najextrovertnejší národ, potom u nás môže byť introvertov už len viac.
Napriek početnosti tichšej menšiny sme sa aj my vzhliadli v spoločnosti, ktorá miluje extrovertov, uprednostňuje ich a obdivuje, považuje extroverziu za predpoklad budúceho kariérneho úspechu. Extroverzia je nesmierne príťažlivá charakterová črta. Zhovorčiví ľudia sú považovaní za múdrejších, krajších, zaujímavejších a viac žiaducich za priateľov. Rýchlo hovoriacich považujeme za schopnejších, výrečných za múdrejších. Dokonca aj vedci a umelci, ktorí sú spoločenskejší, častejšie získavajú sponzorov na svoj výskum a tvorbu. Kto by netúžil po nálepke, ktorú nám kedysi vpisovali do kádrových materiálov: v kolektíve obľúbený?
.v kolektíve neobľúbení
Peklo sa začína už v škôlke. Žiadne dieťa tam nenapomínajú, že sa príliš zapája, hlási o slovo, že je výrečné a spoločenské. Naopak, za to sa len chváli. Často tam však počuť: už sa toľko neokúňaj, vylez z tej ulity, nehraj sa sám, choď medzi deti! Deti, ktoré sú tiché, stránia sa kolektívu, nezapájajú sa aktívne do hromadných debát a aktivít, nemajú veľa kamarátov, tie upodozrievame, že s nimi niečo nie je v poriadku, že sú asociálne, alebo nebodaj týrané či zneužívané. Istým spôsobom sú v neporiadku – pretože cítia vinu za to, že sú tiché, pomalé, nudné, a nemali by ju cítiť. Nevedia vo svojom veku posúdiť, že je to v poriadku a že na to existuje pomenovanie – introvert. A že to nie je žiadna choroba ani úchylka od psychologickej normy. Svoje traumy si často nesú až do dospelosti.
Extrovert si vôbec neuvedomuje, čo je to pre introverta, žiť v jeho svete. Je to podobné ako byť ľavák vo svete, ktorý je celý nastavený pre pravákov. Aj keď dnes už ich nikto nenúti písať a pracovať pravou rukou, dokonca existuje veľa pomôcok, ktoré sú prerobené na ľavú ruku, v množstve každodenných drobností bojujú s prekážkami, o ktorých praváci ani len netušia, že niekomu môžu spôsobovať problém. Na rozdiel od ľavákov introverti, zdá sa, na svoju rehabilitáciu ešte len čakajú, aj keď internet a sociálne siete im dávajú do rúk nástroje, ktoré práve oni vedia najlepšie zo všetkých využiť. Kľúčom k pochopeniu, s čím všetkým sa v extrovertnom svete musia introverti vyrovnať, je priam encyklopedická kniha Američanky Susan Cainovej Ticho: Síla introvertů ve světe, který nikdy nepřestáva mluvit (JanMelvil Publishing, 2012).
.introvertka píše o svojich
Autorka sama je introvertka, a to knihu poznamenáva v dobrom i v zlom. Na jednej strane prakticky ukazuje jednu z najväčších predností introvertov – schopnosť ponoriť sa do problému naozaj hlboko a vidieť ho zo všetkých možných strán, všímať si súvislosti, ktoré si nikto iný nevšimne. Zhromaždila množstvo výskumov a štúdií, ktoré sa čo i len okrajovo dotýkajú témy a kto má elektronickú verziu knihy, užije si pri preklikávaní odkazov naozaj nevídaný zážitok. Na druhej strane je autorka prirodzene zaujatá a občas robí z introvertov priam nadpozemské bytosti bez chýb, z extrovertov zase ukričaných a povrchných fanfarónov, vyberá si z výskumov len to, čo sedí do jej obrazu introvertky.
Aj samotný termín introvert a extrovert je v jej ponímaní odlišný od súčasnej vedy, aj keď v doslove sa k tomu priznáva. Pracuje najmä s termínmi, ako ich kedysi spopularizoval Carl Gustav Jung. Introverti sú podľa neho priťahovaní do vnútorného sveta myslenia a cítenia, extroverti k vonkajšiemu životu ľudí a k činnostiam. Introverti si dobíjajú baterky, keď sú sami, extrovertom robí dobre spoločenský kontakt. Autorka príliš nesympatizuje so súčasnou psychológiou osobnosti a tzv. veľkou päťkou (ľudská osobnosť sa dá charakterizovať piatimi základnými rysmi), pretože nedefinujú introverziu ako bohatý vnútorný život, ale ako nedostatok asertivity a spoločenskosti. Nedostatok, zase zle! No ale nakoniec sa zhoduje s väčšinovým pohľadom, že introverti a extroverti sa líšia úrovňou vonkajšej stimulácie, ktorú potrebujú, aby fungovali.
Ak berieme knihu ako pútavý osobný príbeh introverta a návod, ako spoločne vychádzať a využiť to najlepšie z oboch osobnostných typov, v práci i v súkromí, ako vychovávať a učiť introvertné deti, ale najmä ak knihu berieme ako návod pre introvertov, nájsť si svoje miesto pod slnkom a prežiť svoj život čo najlepšie a najšťastnejšie, potom sa to dá autorke odpustiť.
.štvormesační introverti a potreba úkrytu
Vývojový psychológ Jerome Kagan v roku 1989 začal pozorovať 500 štvormesačných detí s cieľom odhadnúť na základe 45-minútového hodnotenia, či z nich vyrastú introverti alebo extroverti. Deťom púšťali nahrávky hlasov a praskanie balónikov, ukazovali farebné predmety a dávali im čuchať tampóny nasiaknuté alkoholom. Dvadsať percent detí na podnety reagovalo krikom a mávaním rukami i nohami. Označili ich ako vysoko reaktívne deti. Štyridsať percent detí zostalo potichu a v pokoji, len občas sa pomrvili, nazvali ich nízko reaktívnymi. Kagan prekvapivo predpovedal, že z vysoko reaktívnych batoliat budú tichí pubescenti a z tých spokojných zas levy salónov. Predpoveď sa ukázala ako správna. Vysvetlenie súvisí s našimi prapôvodnými inštinktmi, emočným mozgom, amygdalou, reagujúcou na nebezpečenstvo bojom alebo útekom. Deti, ktoré na neznáme predmety reagovali citlivo, sa vo vyššom veku stanú opatrnejšími v stretávaní sa s novými ľuďmi. Ako však autorke zdôraznil sám Kagan, každé správanie má vždy viac ako len jednu príčinu.
Ak si dospelý človek pokvapká jazyk citrónovou šťavou, introvert sliní viac. Introvert si nastaví nižšie decibely hluku ako extrovert. Introvert lepšie reaguje na nedostatok spánku, pretože to otupuje jeho citlivosť. Zjednodušene povedané, treba ubrať citrónu, hluku, spánku, ľudí, situácií. Odbornejšie povedané, treba si vždy nastaviť optimálnu úroveň aktivácie – efektívny bod. Najzaujímavejšia časť knihy Ticho je práve autorkin návod, ako môže introvert prežiť plnohodnotný život, a to aj v prípade, že túži byť, povedzme, moderátorskou hviezdou.
V prvom rade by si mal každý uvedomiť svoje limity a úrovne stimulácie, pri ktorých je schopný fungovať najlepšie. Cainová vysvetľuje, že introvert dokáže prekonávať svoje limity, strachy a fóbie, urobiť zo seba pseudoextroverta a očarúvať davy, ale musí mať na to dostatočnú motiváciu. S ňou je ochotný na sebe pracovať a potláčať prirodzené reakcie. Aby to zvládol bez ujmy na zdraví, mal by sa za to odmeňovať a najmä mal by mať svoje rehabilitačné úkryty, kde zmizne zo spoločnosti a je opäť sám sebou. To môže byť vlastná izba, ale v prípade núdze poslúži i útek na toalety. Tie sú vraj častejším útočiskom introvertov, ako by sa komukoľvek z nás mohlo zdať. Láska je základ, spoločenskosť je dobrovoľná. Introvert by sa mal sústrediť na svojich najbližších, robiť ústupky len kvôli nim a nerobiť si starosti pre to, že sa dostatočne nedruží s ostatnými. Je normálne byť sám a byť ticho.
Napriek početnosti tichšej menšiny sme sa aj my vzhliadli v spoločnosti, ktorá miluje extrovertov, uprednostňuje ich a obdivuje, považuje extroverziu za predpoklad budúceho kariérneho úspechu. Extroverzia je nesmierne príťažlivá charakterová črta. Zhovorčiví ľudia sú považovaní za múdrejších, krajších, zaujímavejších a viac žiaducich za priateľov. Rýchlo hovoriacich považujeme za schopnejších, výrečných za múdrejších. Dokonca aj vedci a umelci, ktorí sú spoločenskejší, častejšie získavajú sponzorov na svoj výskum a tvorbu. Kto by netúžil po nálepke, ktorú nám kedysi vpisovali do kádrových materiálov: v kolektíve obľúbený?
.v kolektíve neobľúbení
Peklo sa začína už v škôlke. Žiadne dieťa tam nenapomínajú, že sa príliš zapája, hlási o slovo, že je výrečné a spoločenské. Naopak, za to sa len chváli. Často tam však počuť: už sa toľko neokúňaj, vylez z tej ulity, nehraj sa sám, choď medzi deti! Deti, ktoré sú tiché, stránia sa kolektívu, nezapájajú sa aktívne do hromadných debát a aktivít, nemajú veľa kamarátov, tie upodozrievame, že s nimi niečo nie je v poriadku, že sú asociálne, alebo nebodaj týrané či zneužívané. Istým spôsobom sú v neporiadku – pretože cítia vinu za to, že sú tiché, pomalé, nudné, a nemali by ju cítiť. Nevedia vo svojom veku posúdiť, že je to v poriadku a že na to existuje pomenovanie – introvert. A že to nie je žiadna choroba ani úchylka od psychologickej normy. Svoje traumy si často nesú až do dospelosti.
Extrovert si vôbec neuvedomuje, čo je to pre introverta, žiť v jeho svete. Je to podobné ako byť ľavák vo svete, ktorý je celý nastavený pre pravákov. Aj keď dnes už ich nikto nenúti písať a pracovať pravou rukou, dokonca existuje veľa pomôcok, ktoré sú prerobené na ľavú ruku, v množstve každodenných drobností bojujú s prekážkami, o ktorých praváci ani len netušia, že niekomu môžu spôsobovať problém. Na rozdiel od ľavákov introverti, zdá sa, na svoju rehabilitáciu ešte len čakajú, aj keď internet a sociálne siete im dávajú do rúk nástroje, ktoré práve oni vedia najlepšie zo všetkých využiť. Kľúčom k pochopeniu, s čím všetkým sa v extrovertnom svete musia introverti vyrovnať, je priam encyklopedická kniha Američanky Susan Cainovej Ticho: Síla introvertů ve světe, který nikdy nepřestáva mluvit (JanMelvil Publishing, 2012).
.introvertka píše o svojich
Autorka sama je introvertka, a to knihu poznamenáva v dobrom i v zlom. Na jednej strane prakticky ukazuje jednu z najväčších predností introvertov – schopnosť ponoriť sa do problému naozaj hlboko a vidieť ho zo všetkých možných strán, všímať si súvislosti, ktoré si nikto iný nevšimne. Zhromaždila množstvo výskumov a štúdií, ktoré sa čo i len okrajovo dotýkajú témy a kto má elektronickú verziu knihy, užije si pri preklikávaní odkazov naozaj nevídaný zážitok. Na druhej strane je autorka prirodzene zaujatá a občas robí z introvertov priam nadpozemské bytosti bez chýb, z extrovertov zase ukričaných a povrchných fanfarónov, vyberá si z výskumov len to, čo sedí do jej obrazu introvertky.
Aj samotný termín introvert a extrovert je v jej ponímaní odlišný od súčasnej vedy, aj keď v doslove sa k tomu priznáva. Pracuje najmä s termínmi, ako ich kedysi spopularizoval Carl Gustav Jung. Introverti sú podľa neho priťahovaní do vnútorného sveta myslenia a cítenia, extroverti k vonkajšiemu životu ľudí a k činnostiam. Introverti si dobíjajú baterky, keď sú sami, extrovertom robí dobre spoločenský kontakt. Autorka príliš nesympatizuje so súčasnou psychológiou osobnosti a tzv. veľkou päťkou (ľudská osobnosť sa dá charakterizovať piatimi základnými rysmi), pretože nedefinujú introverziu ako bohatý vnútorný život, ale ako nedostatok asertivity a spoločenskosti. Nedostatok, zase zle! No ale nakoniec sa zhoduje s väčšinovým pohľadom, že introverti a extroverti sa líšia úrovňou vonkajšej stimulácie, ktorú potrebujú, aby fungovali.
Ak berieme knihu ako pútavý osobný príbeh introverta a návod, ako spoločne vychádzať a využiť to najlepšie z oboch osobnostných typov, v práci i v súkromí, ako vychovávať a učiť introvertné deti, ale najmä ak knihu berieme ako návod pre introvertov, nájsť si svoje miesto pod slnkom a prežiť svoj život čo najlepšie a najšťastnejšie, potom sa to dá autorke odpustiť.
.štvormesační introverti a potreba úkrytu
Vývojový psychológ Jerome Kagan v roku 1989 začal pozorovať 500 štvormesačných detí s cieľom odhadnúť na základe 45-minútového hodnotenia, či z nich vyrastú introverti alebo extroverti. Deťom púšťali nahrávky hlasov a praskanie balónikov, ukazovali farebné predmety a dávali im čuchať tampóny nasiaknuté alkoholom. Dvadsať percent detí na podnety reagovalo krikom a mávaním rukami i nohami. Označili ich ako vysoko reaktívne deti. Štyridsať percent detí zostalo potichu a v pokoji, len občas sa pomrvili, nazvali ich nízko reaktívnymi. Kagan prekvapivo predpovedal, že z vysoko reaktívnych batoliat budú tichí pubescenti a z tých spokojných zas levy salónov. Predpoveď sa ukázala ako správna. Vysvetlenie súvisí s našimi prapôvodnými inštinktmi, emočným mozgom, amygdalou, reagujúcou na nebezpečenstvo bojom alebo útekom. Deti, ktoré na neznáme predmety reagovali citlivo, sa vo vyššom veku stanú opatrnejšími v stretávaní sa s novými ľuďmi. Ako však autorke zdôraznil sám Kagan, každé správanie má vždy viac ako len jednu príčinu.
Ak si dospelý človek pokvapká jazyk citrónovou šťavou, introvert sliní viac. Introvert si nastaví nižšie decibely hluku ako extrovert. Introvert lepšie reaguje na nedostatok spánku, pretože to otupuje jeho citlivosť. Zjednodušene povedané, treba ubrať citrónu, hluku, spánku, ľudí, situácií. Odbornejšie povedané, treba si vždy nastaviť optimálnu úroveň aktivácie – efektívny bod. Najzaujímavejšia časť knihy Ticho je práve autorkin návod, ako môže introvert prežiť plnohodnotný život, a to aj v prípade, že túži byť, povedzme, moderátorskou hviezdou.
V prvom rade by si mal každý uvedomiť svoje limity a úrovne stimulácie, pri ktorých je schopný fungovať najlepšie. Cainová vysvetľuje, že introvert dokáže prekonávať svoje limity, strachy a fóbie, urobiť zo seba pseudoextroverta a očarúvať davy, ale musí mať na to dostatočnú motiváciu. S ňou je ochotný na sebe pracovať a potláčať prirodzené reakcie. Aby to zvládol bez ujmy na zdraví, mal by sa za to odmeňovať a najmä mal by mať svoje rehabilitačné úkryty, kde zmizne zo spoločnosti a je opäť sám sebou. To môže byť vlastná izba, ale v prípade núdze poslúži i útek na toalety. Tie sú vraj častejším útočiskom introvertov, ako by sa komukoľvek z nás mohlo zdať. Láska je základ, spoločenskosť je dobrovoľná. Introvert by sa mal sústrediť na svojich najbližších, robiť ústupky len kvôli nim a nerobiť si starosti pre to, že sa dostatočne nedruží s ostatnými. Je normálne byť sám a byť ticho.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.