J. Bernlef patrí v súčasnosti k najprekladanejším holandským autorom, píše básne, prózu, eseje. V slovenčine pred mnohými rokmi vyšiel jeho najznámejší román Chiméry, vyrozprávaný z pohľadu muža chorého na Alzheimerovu chorobu. Aj svet hlavného hrdinu Bernlefovho Strateného syna sa v čase príbehu dramaticky zúži. Tentoraz nie postupne a vinou choroby, ale naraz a nečakane: úspešného divadelného režiséra Roba Noordhoeka strhne vietor z paluby veľkej vyhliadkovej lode a on sa ocitne celkom sám na malom opustenom ostrove. Ako ten Robinson. Nepraktický intelektuál tvárou v tvár nefalšovanej existenciálnej situácii. Sledujeme jeho boj o holý život, jeho zápas o udržanie sa pri zmysloch a z vôle autora sa dozvedáme aj čosi z dejín – ostrova i hrdinu. Bernlef prirovnáva svoju tvorbu k práci maliara, ktorý maľuje obrazy. Maľovanie považuje za rýchlejšie médium, čo sa väčšmi hodí na načrtnutie prvých dojmov. V próze treba rátať so zložitejšou štruktúrou, väčšmi plánovať spletitosti deja. S básňami je to iné. Autor vymýšľa veci a pristupuje k nim prostredníctvom poézie, pretože tak sa mu to javí priamočiarejšie, pripomína mu to maliarovu skicu. „Pre mňa je poézia prameňom, z ktorého vyvierajú ostatné moje texty,“ povedal Bernlef. Jeho román Stratený syn pripomína filmovú poviedku poskladanú z vizuálne nasýtených obrazov, čo čerpajú silu z osudovosti príbehu, ktoré ženie dopredu kardinálna otázka: Prežije alebo neprežije? Po ostrove poletuje hovoriaci papagáj. Ktorá z jeho odpovedí bude platiť? Jeho šťavnaté „merde“ alebo učené „liberté, égalité, fraternité“?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.