Hovoriť o Bohu je ťažké. Teológ či filozof chce do slov zredukovať Toho, ktorý ich (slová, teológa, filozofa) nekonečne presahuje. Pre obyčajného človeka je zase stretnutie s Bohom len ťažko oddeliteľné od emocionálne nabitých stretnutí s ľuďmi, často zvláštnymi, viac či menej „uletenými“ ľuďmi. A tak, mysliac na Boha, rozpráva vlastne o „bratoch a sestrách“. Aj Renata Eremiášová. V každom prípade jej patrí cena za odvahu. Píše o veciach, ktoré sa jej zjavne hlboko dotýkali, tá naivná Viky je takmer určite ona a to, čo prežíva, vonia skutočným životom. Pochvalu si zaslúži aj za presne odpočuté a šikovne napísané dialógy. Horšie je to so samotným príbehom a s postavami, ktoré v ňom vystupujú. Príbeh je od prvej strany predvídateľný a miestami takmer neznesiteľne schematický: Viky chodí do prostoduchého spoločenstva charizmatických kresťanov so všetkými znakmi sekty, vydá sa za pohľadného, hlúpučkého Kamila (zobrať si chlapca „zo sveta“ sa považuje za hriech), zvedie ju múdry, sympatický Viktor (manželka mu odišla s americkým misionárom), porodí dcéru, odíde od Kamila a prestane veriť v Boha. Postavy len zriedka vybočia z komiksovej plochosti, hoci človeku, ktorý prostredie „rozhodných kresťanov“ pozná, všelikoho pripomínajú. „Viky zavřela knížku. Taková blbost! Ale hlavně že to dobře dopadlo.“ Asi tak. Ale to, že si kresťania niekedy zo samej lásky a obetavosti vytvoria okolo seba peklo, je smutný fakt.
.juraj Kušnierik