Je jedným z kľúčových kardinálov v blízkom okolí pápeža. Zosmutnie, keď príde reč na utečencov, tvár sa mu rozjasní, keď uvažuje o Františkovej cirkvi a láske. Viedenský arcibiskup, kardinál Christoph Schönborn.
Blížia sa Vianoce, čas, ktorý sa aj biblicky spája s tromi utečencami, ktorí utekali do Egypta pred Herodesom. Ako vnímate túto spojitosť s dneškom?
Mnohých kresťanov v Európe sa pokúšam motivovať, aby uvažovali o tom, že Boží syn sa narodil v Betleheme a krátko po tom musel so svojou rodinou utiecť. Utečenecká skúsenosť je vpísaná do srdca kresťanskej skúsenosti. A aj do srdca židovskej skúsenosti. Židovský ľud musel opustiť Svätú zem, bol deportovaný do Babylonu, do Asýrie. Pre židovsko-kresťanskú tradíciu je teda starosť o utečencov čímsi elementárnym. A v mnohých európskych krajinách, hoci v nich bola kresťanská viera oslabená, ostávajú tieto kresťanské hodnoty naozaj prítomné. Vidím aj tu v Rakúsku, že mnoho ľudí zo sekulárnej spoločnosti, ktorí o sebe nehovoria, že sú kresťanmi, nestratili v sebe vedomie veľkého záväzku voči utečencom.
Aj vaša rodina to pozná, museli ste po druhej svetovej vojne opustiť Československo.
Vyrastal som s vedomím, že sme utečenci. Moja mama nám často rozprávala príbehy o „odsune“ nemeckého obyvateľstva. Mal som deväť mesiacov, keď sme utiekli z Československa, takže moje spomienky sa týkajú skôr prvých šiestich rokov môjho života. Stále sme boli v situácii utečencov, ktorí žili raz tu, raz tam, raz v tejto rodine, potom v inej. Zakaždým nás niekto prichýlil. Až keď som mal šesť rokov, získali sme prvý byt. Takže, keď dnes počúvam príbehy utečencov, vyvoláva to vo mne veľa spomienok z mojej osobnej histórie.
Prichádzame zo Slovenska, kde v situácii státisícov potrebných prisľúbila vláda pomoc 150 Sýrčanom, aj to iba kresťanom. A niektoré obce sa postavili aj proti tomu. Toto je typické pre krajiny Vyšehradskej štvorky. Čo je z vášho pohľadu dôvodom tohto správania? Čo je s našimi srdciami?
Musím povedať, že je to pre mňa naozaj smutné. Pochádzam z Československa, a preto sa hlboko hanbím za tento postoj. Je strašné, že sa opiera o takzvané kresťanské argumenty, podľa ktorých nechceme byť islamizovaní. Strašné. Mojou prvou odpoveďou sú moje osobné spomienky. Mal som jedenásť rokov, keď k nám počas povstania v roku 1956 prišli Maďari. Všade navôkol boli utečenci. Boli ich tisíce. Niektorí moji príbuzní išli k rieke pomáhať im prejsť hranicu. Žili sme vtedy v malom mestečku, kde sme im poskytli každý možný priestor: telocvičňu, farské priestory. Bolo úplnou samozrejmosťou pomáhať. Potom prišiel rok 1968, keď k nám po tisícoch prichádzali československí utečenci. Potom rok 1981 a vyhlásenie výnimočného stavu v Poľsku, a znovu prichádzali utečenci. V roku 1991 prišli utečenci z Juhoslávie, najmä tisíce ľudí z Bosny. Niekto by možno povedal, že to boli kresťania. Vôbec nie. Nešlo vôbec o to, či boli kresťanmi. Boli to ľudia v núdzi. O tom je Evanjelium. Toto samo je Evanjelium. „Bol som utečencom a ty si mi pomohol,“ tieto slová mi raz povie Ježiš pri poslednom súde. Som naozaj pobúrený postojom krajín Vyšehradskej štvorky k utečencom.
To bola prvá odpoveď. A tá druhá?
Moja druhá odpoveď je táto: Všetci sme podpísali Všeobecnú deklaráciu ľudských práv a Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a slobôd. A tu predsa stojíme pred základným ľudským právom človeka, ktorý sa nachádza v ohrození. Má byť prijatý bez ohľadu na náboženstvo, vek či rasu. Pravdaže, ide tu o poskytnutie azylu a keď dôvody azylu pominú, nech sa páči, vtedy možno tých ľudí poslať späť. No dovtedy ich treba prijať. Podľa mňa sú teda krajiny V4, hoci samy prežili veľa utrpenia, zaslepené hanebnou propagandou. Toto je škandál. Odvolávať sa potom na naše kresťanské hodnoty je podľa mňa smiešne. Prepáčte, že to tak musím povedať. No musím to vyjadriť tvrdými slovami aj napriek mojej obrovskej úcte napríklad voči Poľsku. Boli sme vďační za pád sovietskeho režimu, o ktorý sa veľmi zaslúžil pápež Ján Pavol II. Aj za heroizmus Poľska. Uctievam si pamiatku všetkých obetí Maďarského povstania z roku 1956, ako aj tých z roku 1968 v Československu a z roku 1981 v Poľsku. Vážim si heroizmus boja za slobodu, za ľudskú dôstojnosť. Ale toto všetko, ako sa zdá, ostalo zabudnuté. Čo sa to stalo? Čo sa to, prosím vás, stalo?
Súvisí to zrejme naozaj s tým, že sa nejako pokazili naše srdcia.
Musím na rovinu povedať, že to nedokážem pochopiť. Nerozumiem tomu postoju. Je nad moje sily pochopiť to.
Pápež František povedal, že každá farnosť by mala ubytovať aspoň jednu utečeneckú rodinu. Vy ste v jednej svojej kázni vo Viedni koncom augusta povedali čosi podobné. Pre katolíkov je to čosi ako návod. No v krajinách Vyšehradskej štvorky vidíme presný opak.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.