Slováci, ktorí píšu ikony

Až kým sa na nich opäť nedíva tá tvár, ktorú predtým v tichosti tak dlho sledovali.

V minulosti bola tvorba ikon výsadou mníchov – ako jedna z foriem modlitby. Dnes sa ikonografii venujú aj ľudia, ktorí nežijú v kláštoroch či pustovniach. Takzvané písanie ikon im poskytuje určitý druh spomalenia, sústredenia a tvorivého upokojenia.

písanie 24-karátovým zlatom

Na východnom Slovensku vznikol v roku 1998 Spolok ikonopiscov sv. Cyrila a Metoda Slovenska. Od svojho vzniku usporiadali jeho členovia niekoľko letných škôl a kurzov a zorganizovali výstavy na Slovensku, ale aj v Pittsburghu, Washingtone či Viedni.

Spolok vedie terajšia kancelárka Janka Lengvarská zo Smižian s pomocou administrátorky Márie Čurmovej a s docentom Jánom Bulecom z Košíc. Janka Lengvarská je zároveň aj lektorkou techniky písania ikon.

Absolventi kurzov sa stretávajú najmä s princípmi takzvanej Košickej ikonopiseckej školy, ktorá kladie dôraz na tradičné postupy a materiály. Táto škola považuje za ikony „iba obrazy písané na dreve pri dodržiavaní kánonu a poradia jednotlivých činností tak, ako sa vytvorili v stáročnej praxi ikonopiscov a nepodliehajú žiadnym zmenám“, dozvieme sa z webstránky Spolku. Preto sa musia účastníci kurzov riadiť Technickým kánonom písania ikon. Iniciátori Spolku, pani Lengvarská a vtedy ešte žijúci Vincent Luca, sa rozhodli vrátiť k tradičnému štýlu písania ikon.

Janka Lengvarská vysvetľuje, že na svojich kurzoch uprednostňujú prácu s drevom a vyhýbajú sa drevotrieske, experimentovaniu, neovereným materiálom či latexovým farbám.

Na otázku, či napriek tomu rešpektujú ikony modernistov, odpovedá kladne, ale vzápätí dodá: „No, naše ikony sú kvalitnejšie, nemení sa ich farebnosť, sú trvácnejšie.“ Na ikonografických modernistoch jej prekáža aj to, že mnohí z nich používajú lacné materiály (napríklad akrylové farby, metal ako náhradu zlata), takže ich ikony sú menej odolné. Farby vyblednú a popraskajú. Košická škola dáva prednosť prírodným materiálom, takmer 24-karátovému zlatu na zlatenie, prírodným pigmentom, vajcovej tempere, polodrahokamom.

To sa, samozrejme, odzrkadľuje na cene ikony, hoci tá závisí od toho, či sa pripravuje pre liturgický priestor, alebo „komerčne“, na zákazku.

aj ateista si rieši svoj duchovný problém

Kurzy ikonopisectva trvajú približne 9 až 10 dní a pracuje sa takmer nepretržite od rána do večera. Je jasné, že to chce trpezlivosť. A uchádzač sa hneď dozvie, že kurz nie je len o technike, ale sprevádza ho aj duchovná príprava.

Prichádzajú rôzni ľudia – starí, mladí, s vyšším vzdelaním alebo bez neho. „Mali sme tu aj evanjelickú farárku,“ vraví pani Lengvarská s vysvetlením, že sa usilujú byť v tomto smere ekumenickí.

Nedá mi a opýtam sa, či sa na kurz môže prihlásiť aj ateista. Áno, prikyvuje, už medzi sebou jedného mali. Pre mnohých ľudí je totiž ikonopisectvo druh terapie, a tak to vníma aj pani Lengvarská: „Keď príde ateista, rieši si pri písaní ikon svoj vlastný duchovný problém.“ Striktné dodržiavanie pravidiel kánonu núti sústrediť sa na spracovanie materiálu a pomalé postupovanie, čo môže pôsobiť ako druh psychohygiény či arteterapie.

Prakticky jediné obmedzenie, čo sa týka uchádzačov, predstavuje motivácia. Spolok ikonopiscov nechce veľmi prijímať ľudí, ktorých jedinou motiváciou je naučiť sa písať ikony iba pre zárobok. Cieľom Spolku je najmä „zachovať kultúrne dedičstvo predkov s dodržaním tradičných postupov pri písaní ikon a združovať tých slovenských ikonopiscov, pre ktorých je písanie ikon prínosom po duchovnej stránke,“ vysvetľuje Jana Lengvarská.