Milý Juraj,
ja viem, stačila by jedna veta: tá tvoja. Hovorím ju nahlas do vzduchu niekoľkokrát od stredy do nedele a smejem sa. Inak to nejde. Bolo to výborné! Bolo to výborné! Bolo to výborné! Nemám jej dosť. Hovorím ju nahlas do vzduchu, možno v snahe, aby sa dala chytiť do ruky a schovať do vačku na celý rok, a nestačí mi. Ale predstav si, čo sa stalo. Oni ju dali na tričká. Normálne sa dá kúpiť vytlačená na tričku a nosiť na prsiach: Bolo to výborné! Neveril by si. Je tam aj tvoje meno. Takým načarbaným fontom, ale predsa. Dojalo ma to. Neveril by si ako veľmi.
Ale iné som chcela. Bolo tam všetko. Videla som ľudí šťastných, tancujúcich, unavených, plačúcich, opitých aj vážne a zaujato počúvajúcich debaty o sexe, smrti a fašizme. Ľudí, čo sa ráno o piatej v stanovom mestečku a v stave minimálne dve promile bavili o bitke pri Moháči, vojne v Sýrii a zakončili to detsky naivnou otázkou: Načo vôbec existujú vojny? Videla som ľudí spálených slnkom, s perami popraskanými od vetra a špinavých – špinavých od prachu, ale hlavne od tresky, lebo veď ako otvoriť tresku v črievku s oslabenými zmyslami po dlhej noci bez toho, aby z toho nutne bola katastrofa?
Videla som malé dieťa, čo vyzeralo, že sa na nohách udrží presne päť sekúnd, a v momente, keď som začala odratúvať, že už-už musí padnúť na zadok, ono začalo tancovať. Videla som trojicu párov, neviem, koľko mohli mať rokov, ale ráno pili gruziňák a minerálkou si umývali nohy. Spali v stanoch vedľa nás a zdalo sa mi, že to boli strašne krásni ľudia.
Počula som Lasicu spievať Zuzka, Zuzička a myslela som pritom na svojho deda, lebo toto bola tá jeho. Počula som Jónsiho spievať tou svojou vymyslenou rečou a myslela som na teba, lebo toto bola tá tvoja. Počula som trojicu chalanov s nádejou v hlase volať ráno o siedmej dievčatá na jednu borovičku, lebo sa zdalo, že je to dobrý dôvod na zoznámenie, ale nebol, to len môj dedo by si dal.
Rozprávala som sa so stánkarmi, čo nevideli ani jeden koncert a nepočuli jedinú debatu, nevozili sa na kolotoči a nikto im nevysvetlil, ako sa správne umývajú zuby, aj napriek tomu, že to vôbec vedieť nechceli, chceli si iba chvíľu posedieť v pohodlnom vaku v tieni a nevšimli si, že je to stan Curaproxu. Rozprávala som sa s Dedom, najväčším z dobrovoľníkov, miestnou legendou a najmilším sbs-károm, akého som kedy stretla.
Rozprávala som sa s úplne neznámymi ľuďmi pri čakaní v rade na grilované kura, hotdog, pastrami, sirupovú vodu, malinovú drť, Deviner, hovädziu polievku, mastné rezance, čo mi ležali celú noc v bruchu, aj na pizzu od tej neuveriteľnej partie Talianov, čo so sebou vláči dve pece na drevo. Čakala som nekonečné minúty na kávu, na dvojitú kávu, na dvojitú kávu s mliekom. Volá sa to Flat White, nikdy na to nezabudnem.
Nikdy nezabudnem na to, ako som pred desiatimi rokmi varila kávu na škótskom festivale Tea in The Park alebo anglickom Readingu, kde lineup každého pódia vyzeral ako wishlist, a zdalo sa mi nepredstaviteľné, že to raz bude úplne samozrejmé u nás.
Otvorila som dvere toi-toiky, ktoré som nikdy v živote otvoriť nemala, a nestihla koncerty, ktoré som aspoň pol života túžila vidieť. Zakrúžkovala som si celý program, ale veľmi skoro som zistila, že najlepšia kapela tam chýba. Kamoši. Nestihla som všetkých, a aj tých, čo áno, nie dosť a iných možno zas príliš. Niektorých mám v očiach trochu rozmazaných slnkom, únavou, vínom, slzami alebo kombináciou toho všetkého. Neveril by si, ale tá tvoja veta, že ideme ďalej, kráčame každý svojou cestou, tá je strašne silná. Stačí ju povedať raz. Tričko z nej zatiaľ neurobili, ale nemaj im to za zlé, asi je to príliš dlhé. Ani tvoje meno by sa k nej už nezmestilo.
Poviem ti, keď si už rok od roka myslím, že celý ten šialený areál, až gýčový lunapark pre deti každého veku, dosť veľký a dosť široký pre voyeurov aj introvertov, už nemôže byť lepší, Michal vždy vymyslí ešte niečo nové. Predstav si, teraz tam urobil garáž. Normálnu malú garáž, v akej začínajú kapely, o ktorých by si písal. Vajcové kartóny nalepené na stenách, program nastriekaný sprejom na plechových dverách, dokonalé.
Ilona Németh zas doniesla svoje „hľadisko“ – dve obrovské tribúny otočené oproti sebe. Pre človeka, čo často počúva vlastné kroky v tichých galériách, to bolo ako zjavenie. Ľudia tam sedeli, jedli, pili, rozprávali sa, dívali do oblohy a ktovie čo ešte, a možno ani len netušili, že toto je nejaké umenie, možno sa im len zdalo, že je to čosi čudné, čosi, čo nesedí, načo sa dívať z jedného hľadiska do druhého, kde je, sakra, pódium? Ale to predsa celkom stačí.
Pod minaretom sa bozkávali muži so ženami, kamaráti a kamarátky, partneri aj bývalí milenci, ženy so ženami a muži s mužmi, rodičia s deťmi a posielali tie fotky Borisovi Kollárovi. Toľko lásky ešte asi nezažil, a to je čo povedať. O hudbe ti písať nebudem, čo už ti len ja môžem o hudbe povedať, keď je niečo dobré, tak len stojím ako obarená pod pódiom a opakujem: to je výborné. Stále dokola.
Vždy som na Pohode chcela stihnúť všetko a byť všade, ale tento rok som prvýkrát zažila čosi celkom iné. Zdalo sa mi, že môžem ostať na jednom mieste, v tej tvojej kaviarni, v Café Kušnierik, o ktorú sa tak úžasne starali tvoje Natália s Lenkou a ktorú sme rýchlo premenovali na trochu krčmové U Ďura, niekedy aj U Kušňa, ale to by ti iste nevadilo. Zdalo sa mi, že tam mi nič neujde. Akurát v bare došla minerálka už v sobotu na obed, ale víno, našťastie, až o trochu neskôr.
Pozdravujem ťa,
Jana
.jana Németh je redaktorka Denníka N