ako som hovoril, netreba veľmi vychovávať, treba pekne žiť, dieťa sa pridá. Aj to je niečo prirodzené.“ Aké jednoduché. A presné. Aj ja si z detstva najlepšie spomínam na výlety našich rodičov za ich priateľmi. Vidím studňu a záhradný domček s náradím. Pozerám sa na obrovského kocúra, ktorý sa sám stará o mačiatka. To všetko v záhrade pána L., rodinného priateľa a kolegu, kam sme chodili na čerešne. Pozorujem so zatajeným dychom jeho syna, ktorý je hluchonemý, ale – napodiv – milovaný! Samé prekvapenia. To všetko sa na malého človiečika nalepí – raz a navždy.
Spomínam si na služobné cesty našej mamy do planetárií po celom Československu.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.