no stačí to? Určite nie. Je to lákavé, jednoduché, rýchle a účinné. No zároveň naivné, pohodlné a zbabelé. Všetci viete, o čom hovorím. O hrdinoch a bojovníkoch na sociálnych sieťach či na diskusiách na internete. Azda je už o mne všeobecne známe, prečo nie som na "fesjbúku". K životu nič také nepotrebujem. Dnes, v stave všeobecnej povolebnej hystérie obzvlášť.
„Ľudia potrebujú autentický osobný kontakt, možnosť klásť aj nepríjemné a nesúhlasné otázky.“
Cením si súkromie a priateľ je pre mňa človek, s ktorým hovorím osobne, z očí do očí. A tiež chcem osobne a verejne hovoriť s človekom, ktorého svet mi je cudzí či až odporný (nehovorím o nepriateľovi). Preto som tak dlho (a bezvýsledne) pozýval na diskusiu o migračnej kríze Fica a preto by som rád o fašizme verejne a osobne hovoril s Kotlebom. No ani jeden z nich na nič také nepristúpi.
Aby nevznikol mylný dojem. Vážim si aktívnych občanov, ktorí píšu a posielajú emailom spoločné petície, výzvy, otvorené listy. Či už Ďuro Mesík o Rusku alebo Ukrajine, Ľuba Trubíniová o ekologickej agende či Peter Zajac na zásadné spoločenské témy. Sú to vzácni ľudia, no uvažujem, či mám byť sám za seba spokojný, ak pohodlným podpisom za pár sekúnd podporím čosi dôležité, odošlem to... a čo? Tvrdím, že nie. Je to príliš málo. Je milé sa občas ocitnúť v spoločenstve "osobností spoločenského života", ktoré citujú pár hodín či dní v médiách, no aký to má dopad na realitu?
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.