Cenu Dominika Tatarku získala Irena Brežná.

Cenu Dominika Tatarku za rok 2015 získala Irena Brežná za knihu Nevďačna cudzin(k)a. Túto cenu každoročne udeľuje Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika knihám, ktoré u nás vyjdú za uplynulý rok. Kniha Ireny Brežnej síce vyšla vo Švajčiarsku už v r. 2012, v slovenčine však až minulý rok vo vydavateľstve Aspekt.

S autorkou sme ešte v novembri minulého roka spravili rozhovor, v ktorom nám porozprávala nielen o sebe, o svojej knihe, ale aj o téme, ktorá najviac hýbe súčasnou Európou – o utečencoch.

Vaša kniha Nevďačná cudzin(k)a, ktorú vydal Aspekt nedávno v slovenskom preklade, je taká aktuálna, ako keby ste ju napísali teraz, pretože sa zaoberá imigráciou. Ona však vyšla v nemčine pred tromi rokmi. Aké pohnútky vás vtedy viedli k jej napísaniu?

Mňa sa vo Švajčiarsku pýtali, že prečo až teraz, po toľkých rokoch? Tú knižku som napísala vďaka kríze v médiách. Kedysi som ako novinárka chodila na dlhé reportáže a v novinách som na ne mala priestor, bolo to niekedy aj dobre honorované. Keď som písala o ruskej mafii, dostala som dokonca aj ochrankára. A odrazu bol ten priestor v médiách menší a menší. Keď som sa v Berlíne sťažovala redaktorovi v novinách Freitag na to, že z toho, čo mi platia, sa nedá vyžiť ani dva dni, povedal mi: „Staňte sa spisovateľkou!”

To nie je najromantickejšia cesta za spisovateľskou slávou.

Moje romány vznikli ako reakcia na krízu v médiách, teda z núdze. Ingeborg Bachmannová hovorí, že „písanie vzniká z krajnej núdze”. Rozmýšľala som, čo by som asi tak mala napísať. Muselo to, samozrejme, mať tragickú dimenziu. (Úsmev.) Tak som sa inšpirovala svojím detstvom v Trenčíne v 50. a 60. rokoch. To je kniha, ktorá na Slovensku vyšla pod názvom Na slepačích krídlach.

Ten príbeh dospievajúcej dievčiny v socialistických kulisách je vaša autobiografia?

Nie sú to moje spomienky jedna k jednej, vyhrotila som to a čiastočne som si vymyslela epizódy, aby z toho bol cítiť surrealizmus onej doby. Vytvorila som akýsi absurdný obraz socialistického detstva.

Ale humoru z knižky Na slepačích krídlach nemohli predsa rozumieť nemeckí čitatelia, ktorí nežili v socialistickom režime. To je tak silno previazané s tým, čo sme tu žili, či nie?

Napísala som to ako univerzálny príbeh, ktorý sa odohráva niekde akoby na Marse. Ľudia bez tejto skúsenosti to nečítajú so socialistickými reáliami, ktoré tunajší ľudia poznajú. Na Slovensku mi často niekto povedal: Veď vy ste opísali môj život! A ja som si myslela, že som z toho urobila literatúru, že to nie je iba opis reality. Vo Švajčiarsku alebo v Nemecku sa to vníma skôr ako fiction. Hoci keď som vystupovala na školách vo východnom Nemecku, tak knihu používali ako doplnok k výučbe dejepisu. Dá sa to čítať rôznymi spôsobmi. Napísala som to pre nemecky hovoriacich čitateľov tak, aby to mohli čítať aj bez toho, aby niečo o komunizme vedeli.

Keď hovoríte s čitateľmi, ktorí socializmus nezažili, na čo sa vás pýtajú?

Nedávno som bola vo švajčiarskom meste St. Galene na vysokej pedagogickej škole a čítala som tam mladým ľuďom úryvky z knihy. V nemčine má kniha názov Die beste aller Welten, čiže Najlepší zo všetkých svetov. Za každým odsekom som sa ich niečo spýtala, napríklad: Viete, čo sú proletári? Boli zarazení. Niekto povedal, že sú to robotníci. A prečo sa robotnícky pôvod považoval za dôležitý, pýtala som sa. Rozmýšľali a potom jedna študentka, ktorá písala diplomovku o komunistickom Manifeste, povedala, že to preto, lebo proletári vládli. Je to úplne iné čítanie.

Ako utopický román.

Áno, úplne utopické. Ale je to aj rodinný príbeh. Niektoré švajčiarske dievčatá mi hovorili, že sa s postavou stotožňujú, že ona vraj žije vo všetkých dievčatách. Lebo bojuje o právo na svoju cestu, nazýva samu seba zberateľkou myšlienok. Tu na Slovensku sa môžem tešiť z toho, že starší ľudia to presne chápu, no zároveň akoby som tu bola okradnutá o umeleckú dimenziu.

Vaša hrdinka v Trenčíne dospela a opustila Slovensko. A už to nie je o socialistickom absurdne, ale trošku o tom švajčiarskom. Hovoríme už o knihe – Nevďačná cudzin(k)a.

Moja hrdinka je už staršia a emigruje. Chcela som to napísať veľmi humorne, ironizovať takisto švajčiarsku mentalitu, ako aj iluzórne predstavy prisťahovalcov podobne, ako som s humorom opísala socializmus. No nepodarilo sa mi humor vždy dotiahnuť až do konca a uvedomila som si, že to ani netreba. Napokon, emigrácia je traumatická udalosť a jej opis, celá tá transformácia osobnosti, ktorú exil prináša, je vážna vec.

V Nevďačnej cudzin(k)e sú popri príbehu o tom, ako sa hlavná hrdinka vyrovnáva s novou krajinou po emigrácii, aj jej čerstvejšie epizódy, keď už je tlmočníčkou pre súčasných utečencov a migrantov.