píšem z frustrácie, zo sklamania a zúfalstva povzbudivý odkaz pre kolegyne a kolegov v štátnej správe a výzvu na podporu čestných ľudí v štátnej správe. Mám 32 rokov, vyštudovala som tri univerzity (dva študijné programy na Univerzite Komenského), z toho jednu v zahraničí v čínskom a anglickom jazyku a popri práci sa snažím venovať sa doktorandskému štúdiu externe. Na štúdium v zahraničí som získala štipendiá a odkedy pracujem, absolvovala som vzdelávacie semináre v zahraničí.

Nepotrpím si na tituly – ak nemusím, ani ich neuvádzam, nechválim sa, koľkými jazykmi hovorím, kde všade som bola, v akej som funkcii. Som príliš mladá a neskúsená, aby som sa vôbec niečím chválila. Jedným z mojich obľúbených partnerov na politickú diskusiu je kamarát z môjho obľúbeného hipsterského podniku – kuchár. Toľko o tituloch...

Čím viac rokov mi nabieha v životopise v kolónke „pracovné skúsenosti“, tým viac pociťujem potrebu prehlbovať si svoje vedomosti, aby som sa zlepšovala a doplňovala nielen obsah, ale predovšetkým súvislosti. Súvislosti medzi skúsenosťami zo školy, z práce, zo spoločenského diania. Priznávam, že všetky tieto podnety, informácie ma zahlcujú a psychicky zaťažujú, keďže málo z nich pôsobí pozitívne. Taká je doba – hovorí sa. Nehovoriac o priťažujúcej okolnosti, že už štyri roky pôsobím v štátnej službe. Toľko o životopise...

„Ako sa dá robiť pre tento skorumpovaný štát, v ktorom sa nevyšetrí žiadna kauza?“

Otázka „prečo a čo robím v štátnej správe“ je na dennodennom poriadku, ale nemám problém odpovedať bez zbytočného zapojenia fantázie a vymýšľania. Pýtajú sa ma kamaráti, kolegovia v zahraničí, dokonca rodina. Mama tvrdí, že to tu nemá perspektívu – mám sa zbaliť a odísť, škoda ma tu. Otec (zjavne som po ňom) napriek všetkým sklamaniam zo smerovania tejto krajiny tvrdí, že ma vychoval tak, aby som aj niečo urobila pre túto krajinu. Toľko o výchove...

Môj skutočný dôvod? Verím, že verejnú službu môžu a mali by robiť ľudia s kombináciou odbornosti, vášne, presvedčenia, porozumenia, že ide o službu občanom a trochu sebaobetovania. Je to oblasť, v ktorej som sa vzhľadom na časť môjho vzdelania našla, kde vidím obrovské nedostatky, s ktorými každodenne bojujeme aj my vnútri systému a ktoré chceme odstrániť a vylepšiť. Chápeme , že verejná správa je základom fungovania štátu, a nie je to len megalomanský byrokratický aparát, ale – ak je správne nastavený – poskytovateľ dôležitých služieb v každodennom živote občanov. Verím v skutočne efektívne fungujúcu verejnú správu a chcem preto niečo urobiť. Toľko o viere...

Popri práci sa zúčastňujem na spoločenských diskusiách, aktivitách a sledujem, ako sa spoločnosť, občania, kaviareň, médiá, politici, atď. vyjadrujú k rôznym kauzám, k politike a ako to ovplyvňuje nás štátnych zamestnancov. Uzatvárame sa do seba, nekomunikujeme navonok ani medzi sebou. Za vlastné chyby hľadáme vždy iného vinníka a nevieme sa postaviť čelom k výzvam, problémom, lebo za všetkým stojí nejaká kauza. Sme znechutení z vnútorného prostredia a z vonkajšej nenávisti, bojíme sa vlastného tieňa. Tlačíme balvany cestou do práce a cestou z nej domov. Cítime sa neschopní, neužitoční, zbytoční. Lebo stále tam robíme a prečo sme už neodišli, keď sme čestní a keď na to máme schopnosti?

„Bojujeme s veternými mlynmi a tešíme sa z malých úspechov.“

Preto môj odkaz, milé kolegyne a kolegovia: prečo tu ešte robíme?
Niektorí pre štát pracujete nespočetné dlhé roky, niektorí pár rokov alebo iba pár mesiacov. Bez ohľadu na čas zainteresovanosti cítime stupňujúci sa morálny tlak zvonka, ktorý je v poslednej dobe neúnosný. Hanbíme sa za to, kde pracujeme, pričom si robíme svoju prácu poctivo, čestne, odborne, v súlade s pravidlami a zákonmi, aj za frustrujúce okolnosti v nevrlom prostredí starých kádrov a mladých straníkov. Často je naším najväčším bojiskom samotný vnútorný systém: kolegovia, ktorí sú neochotní, neschopní a neprístupní (áno, aj takí sú a nie je ich málo). Nevôľa a frustrácia vnútri kombinovaná s tlakom a pohŕdaním vonkajšieho prostredia z nás pomaly vytvára živé mŕtvoly, ktoré sa hanbia pozrieť do zrkadla a spochybňujú si vlastné činy.

Vnútri bojujeme s veternými mlynmi a tešíme sa z malých úspechov. Snažíme sa poukázať na to, že sa dá (aj keď nám tvrdia, že nie), že vieme to urobiť (aj keď nám tvrdia, že nie), že je to našou povinnosťou (aj keď nám tvrdia, že nie), že môžeme (aj keď nám tvrdia, že nie), že máme (aj keď nám tvrdia, že nie).

Zvonka čelíme pohŕdaniu, lebo štátni zamestnanci sú príživníci, na ktorých platy občania odvádzajú dane. Ale aj kritike, lebo nič nerobíme a to, čo robíme, je zlé či na posmech, lebo tí, ktorí sú schopní, sa zbalia a odídu a tí ostatní ostávajú, lebo nemajú na viac.

Áno, priznajme si, viacerí z nás mladých rozmýšľajú nad odchodom. Lebo ako sa dá robiť pre tento skorumpovaný štát, v ktorom sa nevyšetrí žiadna kauza? Lebo ak si v tomto skorumpovanom systéme a nevyjdeš von, tak si jeho súčasťou a či chceš, alebo nechceš identifikujú ťa s ním. Pre mnohých z nás by bolo oveľa jednoduchšie, morálne výhodnejšie a elegantnejšie podať výpoveď, nájsť si uplatnenie inde a zvonka mudrovať, sťažovať sa, nadávať. Viete, aké je to psychicky a morálne náročné pracovať v takomto nánose spoločenskej nenávisti a s presvedčením plniť úlohy, ktoré sú pre niekoho marginálne, pre niektorých spoluobčanov však skutočne dôležité? Ostávame však, lebo máme to presvedčenie, to odhodlanie, tú vášeň a veríme.

„Otázka „prečo a čo robím v štátnej správe“ je na dennodennom poriadku.“

Za štyri roky pôsobenia som stretla v zahraničí a aj na Slovensku veľa schopných, inteligentných, šikovných ľudí a odborníkov, ktorých znalosti považujem za neoceniteľné. Prosím preto všetkých kritikov zvonka, aby sa skúsili aspoň na chvíľu pozrieť cez inú prizmu a povzbudiť ľudí, ktorí sú síce štátnymi zamestnancami, ale sú čestní a majú charakter – napriek tomu, že sú súčasťou systému.
Úprimne držím palce tým, ktorí boli dotlačení k nezákonnému konaniu a s odhodlaním vystúpili pred verejnosť.

Úprimne držím palce tým, ktorí nie sú v priamom kontakte s kauzami, korupciou, nezákonnosťou a napriek všetkým prekážkam a balvanom (vnútorným i vonkajším) robia svoju prácu poctivo, čestne a z presvedčenia a nepodľahli chorobe „ja s tým aj tak nič nespravím“.
Ale áno, kolegyne a kolegovia – my s tým takisto niečo môžeme spraviť.

Autorka je riaditeľka odboru miestnej štátnej správy, samosprávy a zahraničných vzťahov.