Optika v praveku

Najväčšie ťažkosti samozrejme predstavuje oheň založiť. Dva najbežnejšie primitívne spôsoby zakladania ohňa pozná dnes každý skaut. Tetiva luku obkrútená o paličku ňou veľkou rýchlosťou vrtí v inom drievku. Palička vlastne vŕta otvor do dreva, čím vzniká trenie a vzniknuté piliny sa vznietia. Druhý spôsob je kresaním pyritu o iný kameň, pričom odskakujúce iskry sa snažíme namieriť do pripraveného vysoko vznietivého materiálu. Okrem týchto spôsobov každý skaut pozná aj tretí spôsob – zapálenie ohňa lupou. Tento spôsob je oveľa jednoduchší a menej prácnejší ako prvé dva a fascinujúce je, že napriek tomu, že využíva slnečnú energiu (prítomnú od nepamäti), náš lovec mamutov má takmer nulovú šancu odpozorovať tento princíp v prírode. Naopak bežným spôsobom vŕtania a opracovania kameňa štiepaním rýchlo objavili teplo vznikajúce trením a iskrenie pri použití určitého druhu kameňa. Napriek tomu sa lupa v princípe dala používať už v praveku a keby sme sa tam ocitli, mohli by sme lovcom významne pomôcť našimi znalosťami optiky. Nie príliš kvalitná lupa, aj keď na podpálenie postačí, sa dá totiž primitívnymi prostriedkami vyrobiť – z ľadu! Dostatočne hrubý kus ľadu nahrubo opracujeme do požadovaného tvaru a povrch vyleštíme čímkoľvek, keďže vlastným topením nám pri tom bude pomáhať. Taká lupa skutočne dokáže zapáliť oheň, ako to už často bolo dokumentované. V kruhu skrehnutých lovcov by takáto ukážka mágie znamenala rovno post hlavného šamana. Ale čo v lete? Indiánske kmene v dnešnom Novom Mexiku, zdá sa, používali svetelnú signalizáciu „zrkadlami” zo sľudy (ak aj nie, dnes sa vie, že sa to dá). Navrhujem upliesť prútený košík – parabolickú misu (s priemerom cca 1 m) a vytrieť ju vlhkou, riedkou hlinou. Do hliny osadíme kúsky sľudy a získame parabolické zrkadlo pochybných kvalít. Namierime našu parabolu na slnko a do jej ohniska umiestnime chumáč suchej trávy. Tento spôsob ešte nikto neskúšal, neviem, či by fungoval. Ale keď na rovnakom princípe dokáže zapáliť oheň plechovka od pepsi s trochou čokolády....erik Markušautor je architekt