Čoskoro som pochopila, že namiesto radosti cítim stres z toho, čo všetko sa odo mňa očakáva. Vzťahová výchova ma nadchla už od začiatku, veď čo môže byť prirodzenejšie ako ustavične nosiť svoje dieťa, nenechať ho plakať ani chvíľočku, spať s ním v manželskej posteli a dojčiť ho na požiadanie čo najdlhšie. A k tomu ešte rozhodnutie, že budem používať látkové plienky, lebo to všetko je návrat k pravým materským inštinktom.Vzťahová výchova prišla ako alternatíva k modernému modelu úspešnej ženy matky, ktorá zvláda dieťa aj prácu, nerobí jej problém zavolať si opat rovateľku a kŕmi z fľaše už v pôrodnici. Takou matkou som nechcela byť, preto ma Searsova teória nadchla.No prax narazila na teóriu a zo šťastnej mamy sa stala žena s výčitkami, že nezvládam dávať dieťaťu to, čo potrebuje. K pocitu viny dopomohli aj stretnutia s nadšenými kamarátkami, ktoré dávali deťom len látkové plienky a dieťa mali ustavične zavesené v šatke na tele, všetky rozhodnuté dojčiť minimálne do dvoch rokov. Trvalo mi, kým som nadobudla rovnováhu a vybrala si pre mňa a moje deti to, čo vyhovuje im i mojej povahe.Príchodom druhého dieťaťa som pochopila, že ak si chcem udržať psychické zdravie, dobrý spánok a manželstvo, musím prístup k dieťaťu prispôsobiť našej rodine. Látkové plienky ostali nepoužívané v škatuli, nosič sme kvôli šetreniu mojich krížov odložili, keď dieťa dosiahlo 8 kg, dojčiť som vzhľadom na chronickú únavu prestala v jeho prvom roku a deti putovali do svojej izby. Zakladateľ vzťahovej výchovy dáva za príklad materstva africké ženy alebo naše staré mamy. Tie však určite nešli podľa žiadneho návodu na výchovu a z dieťaťa nerobili kult. Vzťahová výchova pomohla niektorým ženám pochopiť materstvo ako obetu, čo je správne. Ale v mnohých prípadoch sa stala len ďalším módnym trendom, ktorý nekriticky stavia potreby dieťaťa nad celkové fungovanie celej rodiny.Autorka je novinárka na materskej dovolenke.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.