Usporiadanie tejto výstavy je výzvou s ohľadom na pomerne konzervatívny charakter galérie. Napriek tomu to nebolo nesmelé vykročenie a dúfajme, že nebude ani posledné. Názov výstavy sa viaže jednak na výber autorov, ktorý sa orientoval na zavedených autorov mladšej a strednej generácie, jednak na tému výstavy, ktorou je minulosť a jej pretrvávanie v našej súčasnosti. Zaujímavý koncept, ktorý však narazil na problém limitovaného priestoru prízemia galérie..minulosť, ktorá pretrvávaPodľa Kataríny Müllerovej je na súčasnej výtvarnej scéne ťažké nájsť spoločné menovatele. Zdá sa jej však, že veľa autorov sa vracia k sociálnym aspektom prostredia, v ktorom vyrastali a ktoré sa vizuálne odráža na tých dielach. Riešenie minulosti, ktoré však nie je iba minulosťou, ale je viac o tom, ako minulosť pretrváva do súčasnosti. Témou výstavy tak primárne nie je niečo ako „spomienky na detstvo” ako skôr to, čo z našej minulosti prežíva a naďalej formuje našu prítomnosť. Pri takomto poňatí nadobúda téma hĺbku, ktorá by si rozhodne zaslúžila väčší priestor a po ktorej asi nevyhnutne zostáva frustrácia z toho, ako veľa zostalo nedopovedané..intímna angažovanosťAk je každé súčasné výtvarné dielo zmesou výtvarného s ideou, tak potom sú na výstave zastúpené diela, kde prevažuje to výtvarné, ako aj diela, kde estetická hodnota hrá podradnú rolu. Až do očí bijúce je vyhýbanie sa explicitným stanoviskám či proklamáciám. To možno súvisí s individualizmom, ktorý dominuje našej dobe. Aj komentovanie stavu spoločnosti, ktoré je už podľa definície angažovanosťou, má veľmi intímny charakter, keď tým najdôležitejším priestorom je najbližšie okolie autora a svet v jeho vnútri..sedem autorovVýstava Viditeľné trvanlivosti prináša výber siedmich autorov. Centrálnemu priestoru galérie dominuje Čierna skriňa, veľká komoda so šuplíkmi, v ktorých sú uložené práce Svätopluka Mikytu z rokov 2001 až 2013. Komoda je svojím spôsobom inverzným prístupom k nápadným červeným, geometricky tvarovaným podkladom zvýrazneným inštaláciám, akými sa Mikyta predstavil napríklad na Delete v SNG. Šuplíky sú ťažké a od prezerania skôr odrádzajú, ako by k nemu pozývali, keďže listovanie nimi si vyžaduje okrem fyzického úsilia až neslušnú dávku voyerizmu. Erik Binder je zastúpený sprejom pomaľovanými Dverami do deckej, zaujímavejšia sa však zdá byť kombinácia nájdených predmetov, nazvaná Integrované portfólio domáceho zberu (Mamma, Pappa und Freud) z roku 2009. Drevená polica, zaváraniny a tvár, vytvorená z odznakov deťmi na stene, v ktorej Binder na rozdiel od nás identifikoval Freuda.Lietadlá majú v sebe zvláštnu krásu, a tak je to aj v prípade Navždy spolu? Variant A z roku 2012 od Patrika Kovačovského. Fiktívne dvojtrupé lietadlo s krídlami na zips a slovenským a českým znakom na chrbte, ktoré je zároveň remeselne výborne realizovaným modelom, sochou a úvahou o spoločnej ceste dvoch krajín, ktoré, nech robíte čo robíte, poletia alebo padnú spolu a vedno. Jedinou ženskou autorkou na výstave je Lucia Dovičáková. Je jediným výtvarníkom - maliarom na výstave a jej prácu určite neprehliadnete. Rozprávka z roku 2006 aj Olem Lucka z roku 2009 sú zachytením ženskej intimity vo svete, zdobenom znakmi minulosti, ktoré sú tu stále s nami. Svokrine jazyky z roku 2009 sú možno vtipnejšie, čo však nemusí znamenať, že sú lepšie..rôzne podoby fotografieFotografia alebo jej derivácie sú na výstave zastúpené troma autormi. Marek Kvetan je predstavený veľkoformátovým Prefabom z roku 2002 až 2003. Vymazané okná dodávajú panelákovému bloku čudne surrealistický význam a sú naplnené hrozbou. Tá možno pramení aj z toho, že manipuláciou pixelov sa z fotografie stáva niečo, čo už fotkou nie je, aj keď sa to tak tvári. Mondrianovsky komponované fotografie paneláka v Blocks od Milana Moravčíka z roku 2006 sa v galérii premietajú na starom televízore, ktorý akoby tomu paneláku z oka vypadol. Asi najmenším, ale rozhodne jedným z najlepších diel na výstave sú drobné fotografie Pamätník mame a Pamätník otcovi z roku 2012, v ktorých Tomáš Džadoň na fotkách, ktoré akoby boli iba domácimi momentkami, vzdáva hold rodičom tým, že si ich vysadil na plecia. Fotky, ktoré sú zároveň intímnou spoveďou, záznamom akcie aj dokumentom prostredia.Viditeľné trvanlivosti v Nedbalke sú veľmi dobrým vykročením a tešíme sa na jeho pokračovanie. A skúšame si predstaviť maliarov, ktorých diela sú vystavené v stálej expozícii galérie, ako sa v noci schádzajú pozrieť dole, ako sa ten svet zmenil. A ako sa rozčuľujú, čudujú, ale najmä tešia.Autor je fotograf a editor hentak.sk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.