Keď sa stavba stane architektúrou

Max Bill, švajčiarsky architekt, dizajnér a predstaviteľ Bauhausu, sa v nestarnúcej eseji Beauty from function and as a Function (Krása z funkcie a ako funkcia) z roku 1949 zamýšľa nad vzťahom tvorby a morálnej povinnosti navrhovať „užitočné, etické produkty, pravdivé k materiálom, vyrobené za spoločensky zodpovedných podmienok“. Pozoruje, že koncept spoločenskej zodpovednosti je niečím, čím umelci, dizajnéri či architekti dodatočne obhajujú svoj návrh, nebýva však pôvodcom činu. Konštatovanie nie je kritikou, ani nevylučuje morálne a sociálne faktory pri tvorbe, len upozorňuje na univerzálny motív, prečo vôbec dávame veciam tvar. Konverzie industriálnej architektúry – teda zmeny pôvodnej priemyselnej funkcie na nové využitie – poukazujú na Billovu myšlienku v prenesenej podobe. Reprodukujú význam nadšenia formou, ktoré často stojí za racionálnym zámerom využiť to, čo už stojí, ako to bolo aj v prípade premeny montážnych hál na kultúrno-spoločenský priestor Refinery Gallery (RG) v bratislavskom Vlčom hrdle.Tento faktor nepriamo potvrdil aj architekt Miro Minca, autor prvotnej myšlienky a súčasný kurátor galérie. Na zrealizovaní myšlienky sa značnou mierou pričinila samotná správa majetku spoločnosti Slovnaft, a. s., ktorá prejavila o vytvorenie podobného priestoru záujem po konferencii Brownfields v roku 2009. K realizácii bol prizvaný architekt Martin Paško a spoločnosť ADOM. M STUDIO, ktorá má za sebou už realizáciu Design Factory na Bottovej ulici v Bratislave. Objekt dnešnej RG stojí na severnej hranici areálu rafinérsko-petrochemickej spoločnosti, ktorá v 50. rokoch nadviazala na výrobu niekdajšej továrne Apollo zničenej v 2. svetovej vojne. Z hľadiska architektúry nie je stavba z druhej polovice 20. storočia ničím výnimočná. Sústava, tvorená dvoma montážnymi veľkorozponovými halami a k nim pridruženými pomocnými priestormi, je štandardnou účelovou stavbou. Konštrukcia hál pozostáva zo železobetónových stĺpov a sedlových väzníkov striech z prefabrikovaných panelov s centrálnym skleneným svetlíkom, tiahnucim sa po celej dĺžke. Svetlíky na strechách hál síce ozvláštňujú architektonické pôsobenie celej stavby, ale ich zakomponovanie do strechy má čisto funkčný dôvod, rovnako ako forma objektu, bez jediného vyslovene architektonicko motívu.Dnešná RG je výsledkom prvej etapy plánovanej konverzie, ktorá prebehla v rokoch 2011–2012. Nenápadnými zásahmi premenila časť objektu na jeden veľký a dva menšie multifunkčné priestory a zázemie. Menší priestor na poschodí má prístup na terasu s pôsobivým výhľadom na panorámu Slovnaftu. Na projekte je pozoruhodné, ako nenásilne poukazuje na to, o čom dobrá architektúra má hlavne byť – o fyzickom zhmotnení myšlienky. Nie je pri tom podstatné, či je myšlienka nová, ani to, či je forma, ktorou bola pretavená do hmotnej podoby, nápadná a neopozeraná, alebo či boli použité „veci“ ktoré nás tu po desaťročia bez povšimnutia obklopujú. RG ponúka priestory, kde sa môžu odohrať najrôznejšie akcie, od koncertov, umeleckých predstavení po výstavy. Architekti ponechali stavbu výrazovo takmer v pôvodnom stave, s vložením niekoľkých prvkov, ktoré zaručujú dokonale fungujúci priestor pre novú funkciu. Interiér do určitej miery na surovej priemyselnej atmosfére stratil, ale nové prvky ako schodisko, galéria, podlaha sú navrhnuté v industriálnom duchu a čo je dôležité,  originálne detaily –pôvodné priemyselné svietidlá a strešné svetlíky v kovových rámoch – boli zachované. Krása objektu spočíva v minimálnej snahe priestor ozvláštňovať, ak, tak len čierno-bielym kontrastným náterom stien.V súčasnosti, keď sa architekti čím ďalej, tým viac predháňajú v budovaní novodobých monumentov s úpornou snahou o originalitu, je práve podobná realizácia veľmi inšpirujúca. Množstvo podobnej priemyselnej architektúry ostáva bez povšimnutia, lebo nie je ani dostatočne stará, aby bola historická a po formálnej stránke sa javí ako príliš banálna.  RG demonštruje prerod „bezcennej“ stavby na architektúru a je nenápadným, ale o to vzácnejším príkladom, ako je možné vytvoriť niečo neobyčajné využitím obyčajného.  Autorka je teoretička architektúry.