rwandské prezidentské lietadlo, dar od bývalého francúzskeho prezidenta Francoisa Mitteranda, práve začalo pomaly klesať nad večerným Kigali. Aj na pomery diplomatického dopravného prostriedku bolo zloženie pasažierov v ten aprílový deň výnimočné. Spolu s rwandským prezidentom Juvénalom Habyarimanom sa zo samitu v Dar es Salaame vracali viacerí členovia rwandskej vlády, ale aj prezident susedného Burundi, Cyprien Ntaryamira.
Dve riadené strely zem-vzduch znamenali nielen okamžitú smrť všetkých na palube, ale aj začiatok bezprecedentného masového vraždenia na celom území drobnej republiky v srdci Afriky. Tento týždeň si pripomíname dvadsať rokov od atentátu na prezidentské lietadlo dňa 6. apríla 1994, a teda od vypuknutia rwandskej genocídy.
Pozadie konfliktu je vo všeobecnosti známe. Európsky kolonializmus inštitucionalizoval dominanciu desaťpercentnej menšiny Tutsiov, bohatých pastierov a vlastníkov pôdy, nad roľníckou populáciou Hutuov. Prenesený výkon koloniálnej moci, posilnený teóriou o etnickej nadradenosti Tutsiov, viedol k prehlbovaniu napätia medzi oboma kmeňmi. Po tom, ako sa krajina začiatkom šesťdesiatych rokov 20. storočia zbavila cudzej nadvlády a vládu prevzali väčšinoví Hutuovia, toto napätie vyústilo do postkoloniálnych odvetných pogromov voči menšinovým Tutsiom. V medzidobí príslušníci tutsijskej diaspóry na území susednej Ugandy vytvorili vojenské oddiely zjednotené do Rwandského patriotického frontu (RPF), ktorého cieľom bol návrat exilantov do Rwandy a odstránenie hutuskej nadvlády.
V októbri 1990 sa jednotky RPF prvýkrát odvážili na ozbrojený útok proti rwandskej armáde: vypukla občianska vojna.Na samite, z ktorého sa Habyarimana a Ntaryamira vracali spoločne, sa okrem nich zúčastnili aj ďalší pohlavári z krajín strednej a východnej Afriky. Jednou z hlavných tém bolo práve mierové urovnanie konfliktu v Rwande. Na začiatku apríla platilo medzi rwandskou vládou a povstaleckým RPF dočasné prímerie vyjednané v tanzánijskej Aruši. Atentát na Habyarimanovo lietadlo – vykonaný dodnes neznámymi útočníkmi – však definitívne pochoval nádeje na mier. Sfanatizované davy zaútočili na svojich susedov, vedené túžbou pomstiť svojho prezidenta, chrániť svoje rodiny pred inváziou tutsijských „švábov“ a popri tom sa, a to v mnohých prípadoch, aj materiálne zabezpečiť. Len sto dní stačilo na to, aby ich rukami za výrazného prispenia vládnych vojakov, policajtov a militantov mládežníckeho hnutia Interahamwe padlo okolo milióna obetí, kým sa jednotkám RPF podarilo definitívne ovládnuť celé územie Rwandy a nastoliť poriadok.Pred niekoľkými rokmi sme mali možnosť dočasne pôsobiť na Medzinárodnom trestnom tribunáli pre Rwandu (International Criminal Tribunal for Rwanda, ďalej ICTR) a odvtedy sa genocídou a postkonfliktným vývojom v Rwandeďalej zaoberáme. V tomto článku sa chceme na základe vlastných skúseností a odborného výskumu bližšie pozrieť na tri otázky týkajúce sa následkov genocídy vo svetle dvadsaťročného odstupu od udalostí z roku 1994.
bolo spravodlivosti učinené zadosť?
Aj slovenskému čitateľovi sú známe zúfalé výkriky veliteľa jednotiek OSN generála Romea Dallaira o zlyhaní medzinárodného spoločenstva pred a počas vraždenia v Rwande, publikované v jeho neskôr sfilmovanej knihe Podať ruku diablovi. OSN odmietlo vlastnej mierovej misii rozšíriť mandát obmedzený na použitie sily v sebaobrane, a tak sa stovky vojakov vedené bezmocným Dallairom zmenili z mierotvorcov na pasívnych svedkov zabíjania. Američania sa stále spamätávali z nedávnej vojenskej katastrofy v Somálsku a, eufemisticky povedané, neexistovala politická vôľa zakročiť. Opísané bez príkras, hneď po vypuknutí genocídy mariňáci evakuovali do susedného Burundi veľvyslanca, americký personál a štátnu vlajku.
Nechali za sebou 25 tutsijských zamestnancov, ktorí si v budove už bývalej ambasády svetovej superveľmoci museli počkať na smrť. Podobne postupovali aj ostatné západné krajiny. Reakcia medzinárodnej komunity prišla, žiaľ, až príliš neskoro, v podobe justičného riešenia postkonfliktnej situácie ad hoc tribunálom OSN. Prirodzene, žiadny súd nemôže byť homogénnou inštitúciou, ktorej jednotlivé zložky by mali totožnú motiváciu. No ostré názorové rozdelenie medzi mnohými právnikmi prokuratúry a obhajoby na ICTR presahuje bežnú profesijnú súťaživosť. Mnohí naši kolegovia pomerne nekriticky prijímali nad rámec svojich zodpovedností aj politickú pozíciu jednotlivých strán rwandského konfliktu. Pracovníci prokuratúry často bez ohľadu na prezumpciu neviny vidia v stíhaní „zjavných zločincov“ až svoje životné poslanie a na druhej strane sa niektorí právnici obhajoby stávajú agilnými šíriteľmi bizarných konšpiračných teórií o tom, že prokuratúru v skutočnosti ovláda RPF a americká CIA. Alebo konkrétnejšie: kým si členovia jedného tímu prokuratúry do súdnej siene priniesli fotografiu lebiek obetí masakry v škole Murambi označenú „naši klienti“, vo vedľajšom krídle budovy tribunálu nemenovanému obžalovanému z politickej organizácie genocídy jeho obhajcovia svorne upiekli koláč k narodeninám... V tejto polarizovanej atmosfére sme zhodou okolností obaja pracovali na opačných stranách pomyselnej barikády, a tak azda môžeme v tomto texte ašpirovať na neutrálne hodnotenie tribunálu a jeho výsledkov.Podľa aktuálnych štatistík za necelých dvadsať rokov fungovania tribunál právomocne odsúdil 47 prípadov, 12 stíhaných osôb bolo oslobodených spod obžaloby a v 16 prípadoch ešte stále prebieha odvolací proces. Paralelne k práci medzinárodného tribunálu prebehlo justičné vyrovnanie s obvinenými z genocídy na domácej úrovni, kde vnútroštátnym súdnym systémom a komunitnými súdmi gacaca (čítaj „gačača“) prešli státisíce osôb.
Zástancovia kladnej odpovede na otázku z podnadpisu vyzdvihujú množstvo odsudzujúcich rozsudkov na domácej a medzinárodnej úrovni: zodpovednosť za genocídu bola vraj jasne vyvodená, desaťtisíce Hutuov bolo odsúdených a potrestaných. No bližší pohľad ukazuje, že bilancia súdnych procesov je menej povzbudivá. Napríklad v porovnaní s norimberským tribunálom, ktorý na uzavretie procesu s 24 predstaviteľmi nacistického režimu potreboval necelý rok, rwandských 75 prípadov za dve dekády a za cenu takmer dvoch miliárd dolárov pôsobí výrazne menej efektívne. Ešte dôležitejšia je však otázka kvality týchto rozhodnutí. Oficiálne štatistiky zahmlievajú skutočnosť, že len počas posledného roka odvolací senát ICTR vyhovel niekoľkým odvolaniam a pre zásadné chyby v posúdení dôkazov prvoinštančnými senátmi rozhodol o oslobodení až štyroch obvinených. Konečne, dedičstvo tribunálu ostáva, paradoxne, ešte väčšmi poškvrnené prípadmi ku ktorým nedošlo: žiadny z prokurátorov ICTR sa neodhodlal na vznesenie obvinenia proti jedinému Tutsiovi. Jedným zo základných účelov súčasnej medzinárodnej trestnej justície je zadosťučinenie spravodlivosti pre obete masových zločinov, respektíve preživších a príbuzných zavraždených ľudí.
V čase, keď bol tribunál založený, sa s obeťami procesne počítalo nanajvýš ako so svedkami obžalobyPo dvadsiatich rokoch situácia vo svete vyzerá úplne inak. Obetiam sa priznáva procesná pozícia strany, právo na právne zastúpenie a reparácie. Bohužiaľ, ICTR procesné práva obetiam nepriznal, a vzhľadom na svoje umiestnenie sa mu nepodarilo ani plnohodnotne prispieť k národnému uzmiereniu a uchovaniu pamäti na obete. Na druhej strane, ICTR nepochybne znamenal prínos k medzinárodnému projektu boja proti beztrestnosti a k rozvoju medzinárodnej trestnej judikatúry. Už svojimi prvými rozsudkami vyslal jasný signál o tom, že medzinárodná spravodlivosť dosiahne aj na najvyššie postavených štátnych funkcionárov. Tribunál vyslovil odsudzujúci verdikt voči niekoľkým bývalým ministrom a dokonca aj premiérovi Jeanovi Kambandovi. Navyše, ako prvý z medzinárodných súdov jasne judikoval, že akt znásilnenia v kontexte ozbrojeného konfliktu môže za určitých okolností naplniť znaky zločinu proti ľudskosti alebo dokonca genocídy. No napriek týmto pozitívam sa tribunál do dejín zapíše najmä ako málo efektívna inštitúcia s poškodenou reputáciou, čo do objektivity a kvality svojich rozhodnutí.
došlo k uzmiereniu sa medzi znepriatelenými kmeňmi?
Jednou z anomálií práce na ICTR je skutočnosť, že všetky udalosti, ktoré sú predmetom súdneho skúmania, takmer všetci svedkovia a aspoň v určitom čase mnohí obvinení, sa nachádzajú na území inej krajiny ako tribunál samotný. V pozícii právnikov na tribunáli sme teda Rwandu mali možnosť navštíviť vždy iba krátkodobo, keďže gro práce sa odohráva v budove tribunálu v meste Aruša v severnej Tanzánii, asi dve hodiny letom od Kigali. Počas takejto pracovnej cesty do Rwandysa miestny šofér, zamestnanec OSN, zdôveril jednému z autorov: „No ja som síce Tutsi, ale žeby som kvôli tomu mal dnes nejaké výhody, to sa povedať nedá. Ak má niekto z Kagameho vlády úžitok, tak sú to možno ugandskí Tutsiovia, ale určite nie Tutsiovia všetci.“ Tento anekdotálny komentár poukazuje na zásadnú chybu vo formulácii otázky z podnadpisu, i keď ju často počuť v diškurze o Rwande.
Občianska vojna z rokov 1990 až 1994 a jej vyústenie do genocídy sa nedá zaškatuľkovať ako čierno-biely etnický konflikt medzi dvoma „znepriatelenými kmeňmi“. V prvom rade aj v rámci jednotlivých etník existovalo a naďalej pretrváva jemnejšie delenie, ktoré sťažuje jednoznačnú klasifikáciu na „my“ verzus „oni“. Ďalej, ani na prvý pohľad jasné „etnické“ rozdelenie na Hutuov a Tutsiov nie je bezproblémové. Na území Rwandy žilo už v roku 1994 množstvo „Hutsiov“, teda detí zo zmiešaných manželstiev, a tak veľa Rwanďanov nedokázalo s určitosťou zadefinovať svoju etnickú príslušnosť. Otázku je teda lepšie preformulovať do podoby, či v Rwande došlo po dvadsiatich rokoch k vyrovnaniu sa s traumou z obdobia, keď o život prišla takmer osmina obyvateľstva. Niektoré kroky zo strany vlády – ktorú od roku 1994 prakticky nepretržite vedie bývalý vojenský veliteľ RPF a dnešný prezident Paul Kagame – tozrejme aspoň trochu napomohli.
Kagameho vláda zakázala etnické označenia „Hutu“, resp. „Tutsi“ a nahradila ich jedinou povolenou etnickou identitou, a síce rwandskou. Ak by sa náš priateľský šofér dopustil svojho výroku na verejnosti, riskoval by trestné stíhanie za „nabádanie na divizionizmus“. Rwanda takisto našla razantné, no funkčné riešenie problému desiatok tisícov potenciálnych páchateľov genocídy, ktorí od roku 1994 čakali na súdny proces v preplnených väzeniach. Vláda postupne pochopila, že pri zachovaní záruk štandardného trestného procesu by ich presúdenie trvalo viac ako sto rokov. Namiesto štátnych súdov tak bola jurisdikcia nad drvivou väčšinou obvinených zverená inovatívnej štruktúre komunitných súdov gacaca. Každý člen komunity v danej lokalite sa mohol zúčastniť na neformálnych a pomerne rýchlych súdnych zasadnutiach vedených vybranými staršími s prirodzenou autoritouNapokon v priebehu necelej dekády procesmi gacaca prešiel približne milión samostatných prípadov za celkovú cenu ani nie jednoročného rozpočtu ICTR. Ani zákaz rozlišovania po etnickej línii, ani špecifické gacaca súdy, však nie sú bez významných nedostatkov.
Obvinenia zo šírenia divizionizmu a genocídnej ideológie sa stali súčasťou politického boja vlády proti predstaviteľom opozície. Popredným príkladom je prípad Victoire Ingabire, bývalej predsedníčky opozičnej strany Zjednotené demokratické sily, ktorej pred pár mesiacmi rwandský najvyšší súd potvrdil odsúdenie okrem iného za „znevažovanie genocídy“ a zvýšil trest na 15 rokov odňatia slobody.Rwandská spoločnosť má do „uzmierenia“ ešte ďaleko.
poučilo sa medzinárodné spoločenstvo?
Podľa medzinárodného práva nesie primárnu zodpovednosť za svoj osud každý štát sám. Aj katastrofálne zlyhanie ochrániť obyvateľov Rwandy počas sto dní hrôzy je tak v prvom rade zlyhaním rwandského štátu.
No napriek tomu sa dnes takmer všetci zhodnú na tom, že nemalý diel viny nesie aj medzinárodné spoločenstvo štátov, a to najmä tých, ktoré mali k Rwande z rôznych dôvodov bližší vzťah. Ani krajiny ako Nemecko a Belgicko, ktoré nejaký čas počítali Rwandu medzi svoje kolónie a svojím dielom prispeli k antagonizácii tam žijúcich etník, ani Francúzsko ako dlhoročný blízky obchodný partner, ani ďalšie štáty inak aktívne v oblasti humanitárnej pomoci dlhé mesiace nijako nezasiahli. Prezident Medzinárodného výboru Červeného kríža Cornelio Sommaruga sa v máji 1994 pre denník Libération vyjadril netypicky priamo: „Medzinárodné spoločenstvo sa z krajiny úplne vytratilo, okrem drobného kontingentu OSN, Doktorov bez hraníc – a nás. Cítime sa tu veľmi osamelo.“ Svet teda odvrátil tvár a nechal Rwandu samej sebe napospas. Máme dnes dôvod myslieť si, že sme sa z rwandských udalostí poučili?Z najviac ignorovanej africkej krajiny sa Rwanda čoskoro zmenila na jedného z najväčších afrických príjemcov humanitárnej a rozvojovej pomoci. Okrem tohto očividného kupovania si medzinárodných „odpustkov“ sa západné štáty podieľali aj na ustanovení ICTR a rôznym dielom prispeli k rekonštrukcii Rwandy. Aj vďaka nim sú ostatné dve dekády obdobím bezprecedentného rastu rwandského hospodárstva, výrazného poklesu chudoby a rastu očakávanej dĺžky života z 29 rokov na viac než dvojnásobok. Počas našich ciest nás opakovane prekvapili odlišnosti, ktorými Rwanda vynikala nad štandardom stredoafrického regiónu, napríklad dôraz na bezpečnosť na uliciach, neustála stavebná aktivita či zdvorilosť pracovníkov verejných služieb..
záver
Dedičstvo rwandskej genocídy dnes zostáva nejasné podobne ako identita pôvodcov útoku na prezidentské lietadlo spred dvadsiatich rokov. Na jednej strane došlo k odsúdeniu významnej časti páchateľov genocídy, prestavbe rwandskej spoločnosti a vývinu medzinárodného práva. Aj v súvislosti s udalosťami v Rwande došlo v roku 2001 na pôde Valného zhromaždenia OSN k formulácii doktríny „zodpovednosti chrániť“, teda záväzku štátov zabrániť v budúcnosti páchaniu zločinov genocídy, vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti. Tragédia podobného rozmeru sa našťastie doposiaľ neopakovala.No skúsenosti z postgenocídneho obdobia rovnako nabádajú k opatrnosti. Súdne procesy sa dajú označiť za nestranné len s výrazným prižmúrením oboch očí. Rwanda ostáva krajinou kritizovanou za autokratické vedenie, potláčanie politickej opozície, dokonca podporu povstalcov v susednom Kongu, vrátane hnutia M23, ktoré otvorene využíva detských vojakov. Práve pre toto prepojenie Rwande niekoľko západných štátov nedávno prerušilo dodávky rozvojovej a vojenskej pomoci. S dôsledkami udalostí z roku 1994 sa Rwanda aj medzinárodné spoločenstvo budú, žiaľ, vyrovnávať ešte dlhý čas.
kubo Mačák odborný asistent na Právnickej fakulte Univerzity v Exeteri vo Veľkej Británii, kde prednáša medzinárodné a ústavné právo. Vo svojom výskume sa zameriava najmä na medzinárodné právo ozbrojených konfliktov vrátane otázok právnej kvalifikácie konfliktov, princípov humanitárnej pomoci a právnej úpravy kybernetických útokov. Študoval na Univerzite Karlovej v Prahe a v Oxforde, okrem ICTR pracoval aj na jeho sesterskom tribunáli pre bývalú Juhosláviu (ICTY) a na slovenskom Ústavnom súde. Na ICTR bol v roku 2009 stážistom a neskôr právnym asistentom obhajoby.
igor N. Barilik Pôsobí na Právnickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe, kde vyučuje trestné právo a kriminológiu. Vo svojej vedeckej činnosti sa zaoberá základnými zásadami a problematikami trestného procesu, otázkami trestania a legitimity trestnej justície, ako i teoretickou kriminológiou. Zároveň pracuje na Ústavnom súde Českej republiky ako asistent sudkyne Kateřiny Šimáčkovej. Vyštudoval právo na Univerzite Karlovej a kriminológiu na Univerzite v Oxforde. Na ICTR stážoval v roku 2010 na Úrade prokuratúry v divízii pre odvolacie konania a v tíme pre konanie v prvej inštancii.