Tak nejako sme zvyknutí, že národnou kultúrnou pamiatkou (NKP) sú gotické či barokové chrámy, kaštiele a paláce. Dokážeme prijať aj fakt, že z povojnovej architektúry sa národnou kultúrnou pamiatkou stal impozantný Pamätník SNP v Banskej Bystrici či Galéria Ľudovíta Fullu v Ružomberku. A rozumieme hádam ešte aj tomu, že štatút národnej kultúrnej pamiatky si zaslúži bratislavské krematórium, ikonická stavba Ferdinanda Milučkého. Lenže teraz je tu niečo celkom iné: národnou kultúrnou pamiatkou sa stáva taká obyčajná školská budova. Navrhol ju architekt Vladimír Dedeček, ktorého mnohí Bratislavčania nenávidia za kontroverznú prístavbu národnej galérie. Možno by sme skôr rozumeli tomu, keby sa národnou kultúrnou pamiatkou stala budova Slovenského rozhlasu či Most SNP, ale pamiatkari sa rozhodli povýšiť z modernej architektúry na národnú pamiatku práve nitriansku poľnohospodársku univerzitu. Čo je na tejto stavbe také výnimočné?
zážitok
Je horúci májový deň, pred vchodom do sídla univerzity šuštia fontány, na kameňoch vyčnievajúcich z vody sa vyhrievajú korytnačky. Univerzitné pavilóny s dômyselnými a prívetivo veselými detailmi sú utopené v zeleni priľahlého parku. Vstupná hala aj chodby sú presvetlené, no zároveň sa tu študenti, čakajúci na skúšku v čiernych oblekoch, nemusia potiť, pretože budova nie je žiadny skleník, ale priestor s príjemným svetlom a dobrou klímou. Stačí pár krokov a študenti môžu vojsť do parku, aby sa pred skúškou nadýchali čerstvého vzduchu (či skôr si potiahli z cigaretky). Jemne oranžová farba, ktorá oživuje základnú bielu, je sviežo mladistvá a univerzitnej atmosfére svedčí. Hoci má celý komplex vyše päťdesiat rokov, pôsobí veľmi súčasne – akoby už jeho tvorcovia počítali s tým, že na chodbách raz budú stolíky, na ktorých si budú študenti na laptopoch či tabletoch prezerať facebook. Zaujme však aj iná vec: ako pietne sa tu zaobchádza s dielom Vladimíra Dedečka. Nevidno lacné pretieranie omietok či provizórne nahrádzanie opadnutých kachličiek. Renáta Chosraviová, ktorá ma areálom sprevádza, potvrdzuje, že vedenie univerzity má dodnes architekta Dedečka vo veľkej úcte, dlho udržiavala s architektom aj živý kontakt a snažila sa s ním, kým mu to zdravotný stav dovolil, všetky zmeny konzultovať. Aj univerzita sa tak zaslúžila o to, že Dedečkov areál dnes vyzerá tak dobre, že pamiatkari, ktorí na Slovensku len veľmi opatrne priznávajú modernej architektúre štatút národnej kultúrnej pamiatky, v tomto prípade dali svoj súhlas a skonštatovali: „Areál Poľnohospodárskej univerzity v Nitre považujeme za dielo, ktorého kvality by sa mali stať chránenou súčasťou kultúrneho dedičstva našej krajiny.“No aj vedenie univerzity si uvedomuje, že niektoré rozhodnutia o obnove budú teraz komplikovanejšie, preto o výhodách či nevýhodách nového štatútu zatiaľ nechcú veľmi hovoriť. Bude treba zatepľovať i meniť okná. Predstava, že by tu boli klasické plastové okná, je dosť neprijateľná. Lenže pôvodné oceľové okná v kombinácii s hliníkom by zas boli príliš drahé. „Vymieňame ich za hliníkové,“ vysvetľuje Renáta Chosraviová. Univerzita vie, že nový štatút pamiatky je jednoznačným bonusom. Overila si to aj pri zahraničných návštevách, ktoré sú zakaždým jej areálom očarené.
prečo mimoriadne dielo
Laik síce vie oceniť príťažlivosť či príjemnosť stavby, no na skutočné ocenenie jej kvality treba poznať viac súvislostí. Prečo je teda areál Slovenskej poľnohospodárskej univerzity jedinečný? Peter Szalay, architekt z Ústavu stavebníctva a architektúry SAV, ktorý navrhol udeliť nitrianskej univerzite štatút NKP, vysvetľuje: „Je to prvý komplexne navrhnutý a realizovaný vysokoškolský areál na Slovensku. Prvýkrát v histórii našej architektúry tu bola realizovaná unikátna konštrukcia kupoly z prefabrikovaných sférických prvkov. Unikátne tiež je, že aula je nesená na šikmých podperách, aby sa dosiahol jej šošovkovitý tvar.“ Areál je jedno z prvých diel povojnového modernizmu u nás, ktoré aktuálne nadviazalo na trendy vo svete a univerzitný kampus vznikal paralelne s viacerými dielami, s ktorými ho spájajú, ako napríklad výstavba mesta Brazília Oskara Niemeyera, radnica v Toronte od Vilja Rewela či športová hala v Ríme od Piera Luigi Nerviho. „Azda prvýkrát sme neboli pozadu,“ tvrdí Szalay. „Toto dielo si všimli aj za železnou oponou a bolo publikované vo viacerých západných časopisoch. Dovolím si tvrdiť, že je to jeden z najharmonickejších a najestetickejších architektonických areálov z obdobia 60. rokov 20. storočia na Slovensku a predstavuje unikátnu kombináciu výtvarných a technických kvalít, ktoré ho nepochybne radia k pamiatkam rovnakého rangu, ako sú gotické katedrály, stredoveké hrady či barokové paláce.“
ako to vzniklo
Samotný príbeh univerzitného areálu má dostatočne silný náboj. V prvej polovici päťdesiatych rokov prebiehala intenzívna kolektivizácia poľnohospodárstva a politické vedenie štátu potrebovalo dať najavo, že poľnohospodárstvo bude v novom socialistickom systéme fungovať s odborne vyškolenými zootechnikmi, agrotechnikmi, mechanizátormi, a nie s primitívnymi roľníkmi bez vzdelania.V roku 1952 sa preto reorganizovali vysoké školy a v Nitre vznikla samostatná Vysoká škola poľnohospodárska. Nová škola potrebovala nové sídlo, a tak sa hneď vypísala aj architektonická súťaž. Tú v roku 1955 vyhrala dvojica architektov Rudolf Miňovský a Vladimír Dedeček. Dedeček mal vtedy neuveriteľných 26 rokov. Pôvodne chcel študovať dejiny na Sorbonne, prešiel konkurzom a v roku 1948 už mal vycestovať do Paríža. No pas na vycestovanie dostal neskoro, do Francúzska cestoval náhradník a tá šanca sa už nikdy viac nezopakovala. Študovať komunistickou ideológiou nasiaknutý odbor história – sociológia už Dedeček nechcel, a tak to skúsil s architektúrou. Ukázalo sa, že tento žiak skvelých architektov Emila Belluša a Vladimíra Karfíka je mimoriadne talentovaný i dostatočne húževnatý. V Nitre sa mu podarila výnimočná vec.Pre nový vysokoškolský areál sa pôvodne vybralo miesto bývalého žrebčína blízko centra mesta. Na toto miesto sa konala aj architektonická súťaž. No jej víťazi Dedeček a Miňovský sa zrazu vzopreli a odmietli stavať na pôvodnom mieste. Začali investora presviedčať, aby univerzitný areál vznikol celkom inde – na ľavom brehu rieky Nitra, kde bolo letisko. „Moji kolegovia zo Stavoprojektu nechápali, prečo chcem postaviť školu na ploche bývalého letiska,“ spomínal pred pár rokmi v jednom rozhovore Dedeček. „Pre nich to bola obyčajná zákazka, pre mňa životná príležitosť.“ Dedeček vtedy využil pootvorené dvere, cestoval na Západ a rozmýšľal už v iných dimenziách. Politikom v Prahe, ktorí o veci rozhodovali, do očí povedal, že keby „boli niekdajší vládcovia takí obmedzení, ako ste vy, bola by Praha na Malej Strane, Paríž v Quartier Latin a Berlín len na východnej strane Sprévy.“ Napokon sa mu podarilo kompetentných presvedčiť, letisko bolo preložené, most vybudovaný a mesto sa mohlo rozvíjať aj za riekou. Dnes sa tam nachádza sídlisko Chrenová aj výstavisko Agrokomplex. Obaja architekti teda urbanisticky ovplyvnili rozvoj mesta. Keď im táto zmena miesta prešla, začali od roku 1959 vytvárať celkom nový koncept, no na ňom sa už nedokázali zjednotiť. Každý mal inú predstavu, a tak každý pracoval na svojom návrhu. Potom vznikla akási interná súťaž medzi nimi dvoma. Kolégium rektora ju malo vyhodnotiť 16. novembra 1959. Nadránom zaviezol Dedeček do bratislavskej pôrodnice svoju ženu, ktorá tu porodila syna Vladimíra, a poobede cestoval rýchlo do Nitry. Komisia rozhodla, že sa bude realizovať práve jeho návrh. Na tento deň preto nikdy nezabudne.O pár mesiacov jeho kolega Rudolf Miňovský tragicky zahynul, a tak celý areál zostal na pleciach mladého architekta. On sám mal v tom čase ešte dostatok mladíckej energie na to, aby sa bránil kompromisom a trval na svojom koncepte. Pomohlo mu aj to, že sa areál staval v spoločensky uvoľnenejších rokoch 1961–1966. Peter Szalay, ktorý sa dodnes s Vladimírom Dedečkom stretáva, hovorí, že architekt je na toto dielo pyšný práve preto, že v tom čase mal ešte dostatok energie, aby presadzoval aj neštandardné veci a tú jeho energiu tam vidno. Neskôr, keď navrhoval napríklad kontroverznú dostavbu SNG, už toľko síl nemal a pripustil viac kompromisov, ktoré napokon výslednú podobu stavby negatívne poznačili.
precedens a odkaz
Architekti z Ústavu architektúry a stavebníctva SAV majú už od roku 2008 ambíciu presadiť viacero stavieb do zoznamu národných kultúrnych pamiatok. No doteraz neboli úspešní. Navrhovali, aby sa národnými kultúrnymi pamiatkami stali tieto bratislavské stavby: Most SNP, budova Slovenského rozhlasu, obchodno-spoločenské centrum na Kamennom námestí i športová hala na Pasienkoch. Pamiatkari sú však v tomto smere opatrní a odmietajú rozhodovať sa pod tlakom. V niektorých prípadoch, ako sú Most SNP či komplex na Kamennom námestí majú aj iný problém, ktorý pred časom riaditeľka Pamiatkového úradu SR Katarína Kosová pre .týždeň označila ako „definovanie pamiatkových hodnôt z aspektu urbanistického vkladu do mestského obrazu tejto vlny urbanizácie Bratislavy“. Ide o to, že niektoré stavby necitlivo zasiahli do štruktúry mesta. Problémom však je v niektorých prípadoch aj odpor vlastníkov, ktorí nechcú pre svoj objekt štatút národnej kultúrnej pamiatky, pretože všetky zásahy je potom nutné koordinovať s pamiatkarmi.Dedečkov univerzitný areál v Nitre mal v tomto smere dvojaké šťastie – vedenie univerzity sa nezľaklo problémov, ktoré štatút NKP prináša, a navyše výstavba areálu sa diala na zelenej lúke (či skôr na bývalom letisku), takže výstavba mesto urbanisticky nepoškodila, naopak, výrazne mu pomohla.Dedečkov talent, vizionársky prístup aj tvrdohlavosť, ktorú prejavil pri stavbe univerzitného areálu v Nitre, sú v mnohom inšpirujúce aj pre nové generácie. Mimochodom, v časopise, ktorý vydáva poľnohospodárska univerzita, pred časom Dedeček študentom poslal inšpirujúci odkaz: „Podľa mojej mienky by sa mladí ľudia nemali vzdialiť od svojich národných a morálnych tradícií, nemali by prijať konzumný spôsob života. Je to nebezpečné pre ich vlastnú budúcnosť. Odporúčam im, aby svoj talent využili pri skromnosti a vzájomnej solidarite a hľadali zdroje v našej slovenskej národnej a morálnej podstate. Nie, nie som nacionalista, veď jeden z mojich starých otcov bol Maďar a prastarý otec Čech. Toto, čo hovorím, platí pre celý stredoeurópsky priestor. Sme drobné národy, nepotrebujeme miliardy, ale šťastné rodiny, nádherné ženy, pekné lásky a dobré deti."