Francúzski čitatelia majú radi ceny. Keď získa francúzsky autor Goncourtovu alebo Nobelovu cenu, ľudia sa náhlia do kníhkupectiev a kniha okamžite vyletí na vrchol medzi bestsellery. Dnes však trápi Francúzov niečo iné. Prezident François Hollande je najmenej populárnym francúzskym prezidentom od druhej svetovej vojny. Legislatíva o homosexuálnych manželstvách, ktorú pretlačil cez Národné zhromaždenie v roku 2013, stále motivuje nahnevaných (a predtým apolitických) demonštrantov vychádzať do ulíc, Hollandeho socialisti stratili minulý rok v komunálnych voľbách väčšinu v 150 mestách a vo voľbách do Európskeho parlamentu sa stal najsilnejšou stranou Francúzska Národný front. Stranu, ktorá bola dlho označovaná za fašistickú, volí najmä pracujúca trieda a získala dvakrát viac kresiel ako vládni socialisti, ktorí skončili až tretí. Hoci Nobelovu cenu za literatúru v minulom roku získal Patrick Modiano, rýchlo ho v predajnosti vystriedal Eric Zemmour s knihou Le suicide français. Zemmour, ktorý je pohotový účastník tolkšou a persona non grata medzi intelektuálnym establišmentom krajiny, v knihe tvrdí, že feministky, moslimskí imigranti, skorumpovaní bankári a prehnane horliví sudcovia zruinovali po povstaní francúzskych študentov v máji 1968 krajinu. Ak by sme mali súdiť podľa reakcie trhu, významná časť francúzskej verejnosti si myslí, že autor má pravdu: za štrnásť dní od vydania knihy sa predalo štvrť milióna výtlačkov, a to napriek tomu, že všetky hlavné francúzske denníky knihu tvrdo odmietli.
koho oslobodil feminizmus
Podobne ako Paul Johnson v svojej autoritatívnej knihe Dejiny 20. storočia, aj Zemmour sa pozrie na polstoročie udalostí, ktoré boli charakterizované rôznymi progresivistickými klišé a usporiada ich do logickejšieho tvaru. Používa metódu, ako napríklad historik Richard Reeves, ukáže epizódu z francúzskeho politického alebo kultúrneho života a opíše dlhý sled udalostí, vďaka ktorým sa niečo také mohlo stať a vyvodí dôsledky. Epizódy vo všeobecnosti ukazujú, ako sa Francúzi rozhodli vzdať niečoho, čo pôvodne zdedili: premiéra sexuálne pikareskného filmu Bertranda Bliera Les valseuses v roku 1974, zákon z roku 1993, ktorý zakázal kalendár mien (zväčša svätcov), ktorý bol v platnosti dve storočia, zrušenie brannej povinnosti prezidentom Jacquesom Chiracom v roku 1996, a zavedenie pozitívnej diskriminácie na francúzskych elitných školách v tom istom roku, „vybučanie“ francúzskej štátnej hymny Marseillaisy divákmi-imigrantmi zo severnej Afriky počas futbalového zápasu proti Alžírsku v roku 2001, len niekoľko týždňov po útokoch na World Trade Center, absencia akejkoľvek spomienky na 200. výročie bitky pri Slavkove (1805), pravdepodobne najväčšie vojenské víťazstvo Napoleona, ktorý bol až dovtedy uctievaný vo francúzskej populárnej kultúre ako poloboh, a tak ďalej.Zemmourova predstava Francúzska je postavená na veľkých budovateľoch štátu, ktorými pre neho boli: Richelieu, Napoleon a nadovšetko generál a neskôr prezident Charles de Gaulle. Bol to práve de Gaulle, kto zachránil česť Francúzska po tom, ako sa jeho krajina vzdala a bola okupovaná počas druhej svetovej vojny, kto vybudoval nový povojnový naratív štátu na vojne proti nacizmu, aj keď išlo o mytologizáciu, keďže proti nacizmu bojovala časť francúzskych komunistov, kresťanov a samotný generál. Konzervativizmus de Gaulla bol odlišný od konzervativizmu inde vo svete, vzýval viac grandeur francúzskeho národa ako slobodu a obmedzenú vládu, a nijako neobdivoval a nedôveroval Amerike. Po jeho smrti v roku 1970 si francúzski politici našli cestu k trhovej ekonomike aj menej ambicióznemu pohľadu na vlastnú krajinu. Intelektuáli začali považovať svojich otcov za bandu kolaborantov, Zemmour tento postdegaullovský konsenzus považuje za nevlastenecký výpredaj. „Začali nás učiť, aby sme milovali to, čo sme predtým nenávideli a aby sme nenávideli to, čo sme mali predtým obdivovať,“ píše.Prostriedky, ktorými boli francúzske inštitúcie vysadené z koľají, sú známe aj inde. Utopické rozhodnutia súdov dokázali aj zákony, postavené na sedliackom rozume, interpretovať radikálnym spôsobom. Francúzi sa iba pýtali: „Kedy sme o niečom takom hlasovali?“ Masová imigrácia, najmä z narýchlo opustených kolónií v severnej a západnej Afrike, sa tiahne celou knihou ako jeden nezamýšľaný dôsledok. Imigrácia transformovala Francúzsko už v čase, keď de Gaulle odchádzal z úradu, ale naplno sa prejavila až po schválení antidiskriminačnej legislatívy v roku 1972, ktorá zakázala robiť „rozdiely medzi Francúzmi a cudzincami“, najmä keď zákon bol interpretovaný nie ako zásada rovnosti, ale otvoreného zvýhodňovania cudzincov. Severoafrická rodina bola považovaná za zásadnú vec, preto prichádzali v mene „zjednotenia rodín“ do Francúzska obrovské počty ďalších obyvateľov. Naopak, v ženskom hnutí bola francúzska rodina považovaná za prejav prežívajúceho útlaku, z ktorého treba oslobodiť ženy aj deti. Zemmour považuje feminizmus za jednu z hlavných tragédií povojnového Francúzska (aj keď, dodal by cudzinec, francúzsky feminizmus bol slabší ako inde vo svete). Feministky volali po „oslobodení“ vzťahov medzi pohlaviami a ich ideálom bola pieseň Michela Delpecha Les Divorcés. Ale francúzske ženy sa z oslobodenia netešili príliš dlho. Bezohľadní don Juanovia starého machistického sexuálneho poriadku, píše Zemmour, sa obávali dvoch vecí: tehotenstva a manželstva. „Paradoxom feminizmu je, že naplnil sny celých generácií mužských predátorov.“ Dôsledok pre miernych a tradične založených mužov zhrnul dobový komik Guy Bedos: „Rozišli sme sa po spoločnej úvahe. Najmä tej jej.“
židovská otázka
Zemmour je synom židovských rodičov zo severnej Afriky, na tému imigrácie je preto „citlivý“ v obidvoch významoch tohto slova. To znamená, že myslí v nuansách a ľahko sa rozhnevá. Aj keď sa muselo Francúzsko z obrovskej koloniálnej ríše spamätať, nemalo dedičstvo otroctva a segregácie ako Amerika. Ale nebolo všetko stratené, kým vláda socialistického prezidenta Françoisa Mitterranda nepomohla v roku 1984 vytvoriť nevládnu organizáciu SOS Racisme, ktorá sa mala venovať agitácii a propagande. Mal to byť prostriedok na vyhľadávanie problémov, ale stala sa z toho mocná a efektívna sila na zastrašovanie novinárov a politikov. Preto, ako píše Zemmour, médiá písali o imigrácii anekdoticky. Hovorili o „individuálnych osudoch jednotlivých imigrantov, ženách a deťoch, ich emóciách a spomienkach... cielene obchádzajúc ich kolektívne historické identity, korene, kultúru, náboženstvo aj to, koho považujú za hrdinov a ako snívajú o postkoloniálnej odvete“.Podobne, ako feminizmus istým spôsobom prial machistickým mužom, istý druh antirasizmu, ktorý chráni cudzincov pred ťažkými otázkami, prial inému druhu rasizmu. Podľa filmára Alexandre Arcadyho v rozľahlých predmestských département Seine-St-Denis, kde žilo kedysi mnoho židov a dnes mnoho Arabov, „nenájdete ani jedného študenta židovskej viery“.Zemmour sa venuje aj francúzskemu tabu: vzťahu k francúzskym židom a robí to spôsobom, pre ktorý sa pripraví o mnoho čitateľov, ktorí by ho inak podporovali. V roku 1995 sa francúzsky prezident Jacques Chirac, sám gaullista, v mene francúzskeho národa ospravedlnil za zásah v roku 1942. Trinásťtisíc židov z Paríža bolo nahnaných na športový štadión neďaleko Eiffelovej veže a odvezených do Auschwitzu. Médiá mu aplaudovali. Ale Zemmoura to pobúrilo. Vidí v tom popretie centrálnej doktríny gaullizmu: že vichistický režim, ktorý sa vzdal a kolaboroval s nacistami, nebol Francúzskom. Pretože to skutočné Francúzsko, la France éternelle, bolo vedené generálom de Gaullom, bolo v rezistencii a sídlilo v Londýne. Chirac sa vzdal základného princípu politického hnutia, ktoré viedol. Zapálený gaullista Zemmour je konzistentný v tom, ako to kritizuje. Menej konzistentný je Zemmour v tom, ako prehodnocuje rolu Vichy v odsune desiatok tisíc židov, ktorí žili vo Francúzsku. Zemmour je v tom ovplyvnený dielom rabína Alaina Michela, ktorý tvrdil, že vichistický režim zachránil životy svojich židovských obyvateľov tak, že v prvom rade odsunul židovských utečencov, ktorí ušli do Francúzska pred nacistami. Môže na tom byť trochu pravdy – tri štvrtiny francúzskych židov vojnu prežili, zatiaľ čo v Holandsku neprežil nikto. Ale tento pohľad je prinajmenšom neúplný – vláda vo Vichy odobrala francúzske občianstvo naturalizovaným židom, ktorí prišli najneskôr a Zemmour toto zlo nikde neodsudzuje. Naopak, inde ukáže neohrabanosť, napríklad keď kritizuje bývalého socialistického premiéra Lionela Jospina za jeho podozrievanie Mitterranda za to, že sa osobne priatelil s René Bousquetom, jedným z organizátorov deportácií židov v roku 1942. Jospinova kritika bola pritom úplne primeraná, dokonca odvážna, keď zvážime v tom čase priam mystické postavenie Mitterranda vo francúzskom socialistickom hnutí. Zemmour však chce brániť de Gaullov pohľad na druhú svetovú vojnu, nie ten vichistický. A má pravdu, keď píše, že súťaž v porovnávaní obetí je kontraproduktívna. Film Au revoir, les enfants (1987) od Louisa Malleho bol, tvrdí, kľúčovou udalosťou v popularizovaní národnej sebanenávisti, ktorá bola predtým obmedzená len na intelektuálov.
novodobý triedny boj
Zemmoura zaujíma francúzsky antirasizmus, pretože ho považuje za nástroj triedneho boja, znak, že progresivistické „kreatívne triedy“ ktoré kedysi chudobu idealizovali, v nej teraz vidia úplných hlupákov. Zemmour poukazuje na film Yvesa Boisseta Dupont Lajoie (1975), v ktorom vrah svojim vlastným zločinom vytvorí skupinu svätých Alžírčanov. Jednou z najvtipnejších častí knihy je opis francúzskych celebrít, na čele ktorých stála krásna herečka Emmenuelle Béartová, ktorá sa v lete 1996 pripojila k protestom na podporu ilegálnych imigrantov z Mali a Mauretánie. Imigranti používali Kostol svätého Bernarda ako miesto, kde jedli, umývali sa a spali. „Od čias jansenitov nebolo toľko mladých a krásnych ľudí z vyššej triedy v kostole,“ píše Zemmour. Poznamenáva tiež, že protestujúci u svätého Bernarda, aj keď si to neuvedomovali, bránili záujmy svojej vlastnej triedy pred francúzskou chudobou. Zemmour má pocit, že v podstate všetko, čo francúzska vláda podnikla po roku 1983, teda od momentu, keď prezident Mitterrand zmenil dovtedajší kurz a otvoril Francúzsko voľnejšiemu podnikaniu a medzinárodnej súťaži, poškodilo chudobných a pomohlo bohatým. Zemmour to nevidí len ako prejav nespravodlivosti, ale najmä ako chybu. Obdivuje systém centrálneho plánovania, ktorý takmer vždy nazýva colbertisme, po finančnom poradcovi Ľudovíta XIV., aby tak zdôraznil jeho francúzsky pôvod. Ekonomické plánovanie v 50. a 60. rokoch podľa neho fungovalo obzvlášť dobre – čoho dôkazom sú rýchlovlaky, jadrové elektrárne, rozvoj telekomunikácií (vrátane Minitelu, protointernetu), letectva (vrátane nadzvukového lietadla Concord, ktoré bolo „zničené“ americkým protekcionizmom). Argumentuje tiež prijateľným spôsobom, že v dnešnej dobe globálneho kapitalizmu nie sú francúzske korporácie dostatočne kapitalizované, aby sa dokázali vyrovnať privátnym a penzijným fondom z USA alebo fondom bohatstva z krajín exportujúcich prírodné zdroje. Globálna súťaž sa stala pre Francúzsko a jeho nároky úderom do tváre. Ale tí, ktorí túto politiku presadili, tým sa darilo dobre. Symbolom je pre Zemmoura Louis Schweitzer, ktorý opustil miesto šéfporadcu socialistického premiéra Laurenta Fabiusa, aby sa stal riaditeľom automobilky Renault. Pantouflage, ako sa tomu hovorí vo Francúzsku, tu má svoju dlhú tradíciu. V minulosti mal šéf Renaultu príjem o málo väčší, ako vysokí politickí funkcionári. Ale roky plynuli a Schweitzerov príjem rástol do miliónov, zatiaľ čo Renault presúval pracovné miesta a fabriky za hranice krajiny. Celé dve storočia financovalo Francúzsko grandes écoles, kde sa za verejné zdroje vzdelávali najtalentovanejšie mozgy novej generácie, ako napríklad Schweitzer, aby pracovali na prestížnych štátnych postoch. Náhle si ich Francúzsko nemohlo dovoliť. Zemmour píše, že Francúzsko má 400 elitných inspecteurs de finances a okrem 60 z nich všetci pracujú v privátnom sektore. Čo je ešte horšie, čas, ktorý takýto yuppies strávia vo verejnom sektore, má pre ich budúcich zamestnávateľov veľkú cenu, pretože tam získajú skúsenosti a vedomosti o slabých miestach štátnej regulácie, podobne ako v USA je najlepším lobistom bývalý kongresman, pretože presne vie, kde je Kongres skorumpovateľný. Zemmour vo väčšine vecí myslí konzervatívne. Získali si ho aj protesty z 90. rokov, na ktorých čele stál José Bové, chytrý výrobca syru Roquefort, ktorý viedol skupinu vandalov, ktorí zaútočili na McDonald’s v Millau, s argumentom, že McDonald’s porušuje francúzske zákony a predáva na hormónoch chované hovädzie mäso. Väčšina Francúzov s Bovém sympatizovala, videla v ňom rozumného obrancu tradície (Roquefort) pred jedom (Big Mac). Zemmour ho viní iba za to, že vymenil svoju striktnosť za pohodlné kreslo v Európskom parlamente.
zázemie Národného frontu
Élisabeth Lévy, šéfredaktorka francúzskeho stredo-ľavého intelektuálneho mesačníka Causeur, ktorý sa nezmieril s politickou korektnosťou, Zemmourovi v rozhovore povedala, že sa jej zdá, že sa posúva doľava. „Samozrejme,“ odpovedal jej. S historickým odstupom dnes vidí niektoré pozitíva francúzskeho povojnového komunizmu. Gaullistický systém, ktorý generál pred západnými očami prezentoval ako triumf, ktorým porazil miestnych komunistov, bol v skutočnosti „gaullisticko-komunistickým“ systémom bŕzd a protiváh. Každá zo strán získala v období rezistencie počas vojny dostatok legitimity, aby ju nebolo možné vypudiť. V Piatej republike, ktorú založil de Gaulle v roku 1958, fungoval istý modus vivendi, takmer oddelenie mocí. Gaullisti zastávali vyššie posty v štáte, komunisti kontrolovali komunálnu úroveň, kde žila pracujúca trieda. Oblasti, ktoré dnes obývajú imigranti, slúžili pôvodne ako zázemie komunistickej politickej mašinérie. Malo to svoje výhody aj nevýhody. Imigrácia však vytlačila komunistickú stranu z týchto obastí – a napokon priviedla týchto voličov smerom k Národnému frontu. Komunistický politik Georges Marchais bol prvým a posledným politikom, ktorý trval na tom, že moslimská imigrácia poškodzuje nielen ekonomické vyhliadky pracujúcej triedy, ale aj samotnú štruktúru francúzskeho života. Ľavica aj pravica ho za to pranierovala ako rasistu. Zemmourov odkaz na Marchaisa umožňuje jeho antirasový rasizmus ľahšie definovať. Nie je to rasizmus. Je to presvedčenie, že francúzska vládnuca trieda používa obvinenia z rasizmu ako nástroj na diskreditáciu svojich triednych nepriateľov, aby ľahšie nastolila kapitalizmus, ktorý odmieta ich rozum aj srdce. V roku 1979 vypukli násilnosti na predmestí Lyonu Vaulx-en-Velin. O dva roky neskôr vypukli násilnosti v Minguettes neďaleko Vénissieux. „V rozpore s verejnou mienkou neboli tieto násilnosti začiatkom, ale koncom. Bol to koniec zápasu, ktorý viedli komunisti, snažiaci sa udržať svoje teritórium,“ píše Zemmour. Prinajmenšom vo Francúzsku skončil komunizmus „ako prechodná kultúra medzi kresťanstvom a islamom“. Teraz sme takmer na konci Zemmourovej argumentácie. Je presvedčený, že Francúzsko urobilo v priebehu poslednej generácie dve veľké, navzájom prepojené chyby. Osvojilo si kapitalizmus amerického typu, na ktorý nie je francúzska ekonomika ani kultúra prispôsobená a akceptovalo vyššiu mieru imigrácie, ako dokážu zvládnuť inštitúcie štátu. Prečo potom Francúzsko neukazuje žiadny náznak toho, že by sa pokúsilo zvrátiť tieto dve rozhodnutia? Zemmourovou odpoveďou je, že Francúzsko už viac nie je slobodnou a suverénnou krajinou. Je uväznené v pasci multinárodnej Európskej únie s jej čoraz viac grandióznymi plánmi a čoraz tuhšími pravidlami. Francúzsko vymenilo svoje právo na suverenitu za ekonomické výhody, ktoré však nedokáže zmaterializovať. V jednej pozitívne naladenej kapitole Zemmour rad radom cituje extravagantné sľuby prominentných (poväčšine socialistických) politikov v predvečer referenda o Maastrichtskej zmluve v roku 1992, v ktorej sa Francúzsko vydalo na cestu vzdania sa svojej starobylej meny, franku, a vydalo sa na cestu za vratkým eurom. Začína slovami vtedajšieho ministra zdravotníctva Bernarda Kouchnera: „S Maastrichtom sa budeme smiať omnoho viac.“ A končí výrokom vtedajšieho predsedu Európskej komisie Jacquesa Delorsa: „Euro prinesie mier, prosperitu, konkurencieschopnosť a milióny nových pracovných miest len pre Francúzsko.“ Francúzska nezamestnanosť bola po väčšinu tohto času v dvojciferných číslach a ministerstvo práce na jeseň minulého roku registrovalo 3,44 milióna nezamestnaných, doteraz najvyššie namerané číslo.
návrat zjednoteného Nemecka
Celé to však znovu vedie k položeniu tej istej otázky: Prečo sa Francúzsko nesnaží vyriešiť vlastné problémy odchodom z Európskej únie? Pred voľbami do Európskeho parlamentu v roku 1979 vydal Jacques Chirac, vtedy pod vplyvom gaullistickej zahraničnopolitickej radikálky Marie-France Garaudovej tvrdú Cochinskú deklaráciu. Chirac popísal úpadok, ktorý by na Francúzsko čakal, ak by sa stalo viac európskym. Sám tomu však neveril. A získal iba 16 percent hlasov. Garaudová napokon Chiracovi povedala: „Myslela som si, že ste vyrobený z mramoru, ktorý sa používa na sochy, ale vy ste z porcelánu, ktorý sa používa na bidety.“ Celé desaťročia nedokázali Francúzi vzdorovať tomu, čo politický filozof Marcel Gauchet nazval Mitterrandovou lžou: „Sľub, že to, čo si viac nemôžeme dovoliť vo Francúzsku vďaka socializmu, si budeme môcť dovoliť v Európe vďaka Európe.“Reakcie na Zemmourovu knihu potvrdzujú niektoré z jeho téz. Komentátor denníka Le Monde Luc Bronner napísal, že Zemmour identifikoval reálne problémy, ale myslí si, že všetky súvisia so stagnation éducative, čo možno vyriešiť zvýšením štátnych dotácií pre školy. Franz-Olivier Giesbert z denníka Figaro Zemmoura obvinil, že je „v totálnej harmónii s myslením Marine Le Penovej“. Výroky ako tento hrozili, že autora treba vytlačiť na okraj, ale strácajú svoju silu. V niektorých výskumoch verejnej mienky a aj vo voľbách do Európskeho parlamentu je Národný front najpopulárnejšou stranou vo Francúzsku – a dôvody sú v mnohom tie isté, vďaka ktorým bola kniha Le suicide français niekoľko týždňov najpopulárnejšou knihou vo Francúzsku. Francúzi, ktorí sa rozhodli, že chcú svoju suverenitu späť, sú čoraz viac odhodlaní ignorovať svoje vlastné obavy ohľadom strany, ktorá jediná kredibilne sľubuje, že bude za suverenitu bojovať. Dlhodobo je pre Francúzsko rovnako dobre stiahnuť sa z Európskej únie, ako je to dobre pre Britániu. To neznamená, že sa posúva „doprava“ alebo si osvojuje „nenávisť“ voči iným. Keby socialistická strana alebo UMP dala niekedy dôveryhodný prísľub, že umožní svojim členom voliť podľa svojho svedomia v otázkach členstva v Európskej únii, dokázali by Marine Le Penovú zastaviť. Ale oni to nedovolia. Pre istý dôvod to nemôžu dovoliť. Tiesnivá situácia bola Francúzsku po vojne vlastná. De Gaulle sám v tom nemohol zostať navždy. Hollande, nešťastný prezident, je len ďalším v rade. Kým bolo Nemecko rozdelené, diskreditované a neschopné použiť svoju silu – potrebovalo Francúzsko ako svoje garde. Francúzsko tým získalo silu dvoch stredne veľkých štátov. Preto nebolo nikdy považované za príliš malé na kreslo stáleho člena Rady bezpečnosti OSN. Lenže Francúzsko mohlo byť svetovou mocnosťou iba dovtedy, kým sa Nemecko opäť naplno nezjednotilo, nezískalo naspäť svoju diplomatickú váhu a neobnovilo svoje dobré meno. Postavenie Francúzska nemôže prežiť disipáciu nemeckej viny z druhej svetovej vojny. Práve tu leží hlbší dôvod, prečo si nenávisť k vlastnému národu, o čom Zemmour so zármutkom píše, spolu s bolestnou revíziou vlastných zločinov počas druhej svetovej vojny, postupnou feminizáciou kedysi mužnej politickej elity získala vo Fracúzsku 70. až 90. rokov takú silnú podporu. Táto revízia, riadená smerom k Nemecku, bola v záujme Francúzska. V skutočnosti to bolo zdrojom francúzskej moci. Rozšírenie EÚ, masová imigrácia ani nekontrolovaný kapitalizmus nevznikli kvôli tomu, aby niekto dobehol Francúzov. Začali s falošným predpokladom, že morálny poriadok Európy, ktorý povstal po druhej svetovej vojne, môže existovať navždy.
Christopher Caldwell/Americký novinár a editor neokonzervatívneho časopisu Weekly Standard, pravidelný prispievateľ Financial Times. Narodil sa v roku 1962 v Massachusetts, absolvoval Harvard university, kde študoval anglickú literatúru. Píše do viacerých médií, o. i. Wall Street Journal, New York Times Magazine či Atlantic. V roku 2009 mu vyšla kniha Reflections on the Revolution in Europe: Immigration, Islam and the West. Je ženatý, má päť detí. Text pôvodne vyšiel vo Weekly Standard.