Peter Pavlac: V publiku sedieť nevydržím

Pred premiérou mám príšernú trému.Zakaždým si kladiem otázku, prečo toto robím, bolo mi to treba, tie nervy, zodpovednosť? Nervózny som už tri dni vopred. V publiku sedieť nevydržím, stačí mi, ak niekto pri mne len šuchne, zomieram, mám pocit, že je to totálny prepadák. Na premiéru vždy príde zopár ľudí už vopred negatívne naladených, demonštrujúcich, že sa im to nebude páčiť, čokoľvek by sme spravili. Majú úžasnú schopnosť nakaziť ďalších okolo seba. Posledných 5 či 6 rokov som preto radšej v zákulisí, prechádzam sa a znervózňujem hercov. Sme zložená rodina.Manželka mala tri deti, keď sme sa zoznámili, dnes už smerujú inde, takže čas, ktorý sme trávili ako rodina spolu, sa mení, a teraz sa najviac venujem nášmu synovi. Či sa mojej výchove nevzpiera? Absolútne, jeho ego sa zväčšuje zo dňa na deň. Chodí na školu pre nadané deti, je to progresívny alternatívny spôsob výučby, nechávajú im veľký priestor, ale mám pocit, že občas sú mantinely až príliš široké. To rodičom niekedy nepomáha, hoci nemajú veľa domácich úloh, lebo maximum robia v škole.Minulý rok nás posadol geocaching.Synova spolužiačka o ňom mala referát. Má to charakter hľadania pokladu, po celom svete sú ukryté schránky, „kešky“, ktoré sa dajú nájsť podľa GPS súradníc a rôznych indícií. Keď som bol v Turíne na festivale, ráno som vstal a hľadal ich. Doviedlo ma to na miesta, kde by som ako turista nikdy nešiel. Vždy to má príbeh, ten, čo schránku zakladá, musí sa o ňu starať. So synom sme vyrobili kešku pre DPOH, krásny príbeh, ale nepodarilo sa nám ju umiestniť, lebo centrum Bratislavy je plné a dve kešky nemôžu byť bližšie ako 150 metrov. Staviame dom v Pezinku.Po 14 rokoch v Bratislave sme si povedali, že stačilo. Už nám kachličkujú kúpeľňu, tieto prozaické vyčerpávajúce starosti sa už skončia, ale je to iný druh únavy, v dobrom slova zmysle. Dom stojí blízko Pinnelovej nemocnice, to je dobré umiestnenie, zvlášť pri mojej práci. Celá moja rodina sú vinári, z Dubovej, Kráľovej, Častej, ja som len občasný konzument. Už sa teším na večery s lokálnymi vinármi v Pezinku, ktoré organizuje kamarát, veľa vecí sa dá o víne naučiť. Máme osem mačiek a dvoch psov.Mačky sú chodiace vankúše, krásne, hebké a prítulné. Závidím im ich život, zobudia sa, mňauknú, niekto im niečo hodí pod zub, ľahnú si, pritúlia sa na chvíľu, poškrabkaj ma, povenuj sa mi a zase si idú ľahnúť. Som alergický na mačaciu srsť, keď sme sa so ženou zoznámili, myslel som si, že v jej byte nevydržím ani sekundu. Neviem, ako je to možné, ale nikdy som pri nich nemal astmatický záchvat. Snažil som sa držať krok s informačnými technológiami.Kedysi som chcel informatiku aj študovať. Programoval som svojho času na PMD-čka, ale skončil som pri Basicu. Takže Apple store je, okrem kníhkupectiev, jediný obchod, ktorý ma vždy zastaví. Máme iMac, MacBooky aj Apple TV. Inteligentný dom mať nebudeme, to je príliš drahé, ale áno, uvažoval som o tom. Mám rutinu v písaní.Tým že som vždy veľa, veľa písal, dokážem napísať skoro čokoľvek, až to začalo moje okolie občas zneužívať. Treba napísať zaujímavé blahoželanie, SMS, nekrológ, slávnostný príhovor alebo sformulovať sugestívny mail? To viem, ale neviem hrať na žiadnom hudobnom nástroji. Závidím každému, kto to vie, obdivujem každý talent. To je moja celoživotná nenaplnená túžba, asi na to nikdy nebudem mať dostatok trpezlivosti.