Pred násilným pripojením k Sovietskemu zväzu bola súčasťou Rumunska. Nezávislosť získala v roku 1991. Odvtedy sa tu hovorí po moldavsky, no nie je problém dohovoriť sa po rusky, hoci už pár rokov tu nie je predpísaná ruština ani azbuka. Na severe sa po rusky dokonca hovorí stále. Do tejto maličkej krajinky sme prišli využiť naše dopravné prostriedky na vlastný pohon.Auto, ktorým sme sa dopravili k slovensko-ukrajinskej hranici, nechávame v dedinke Ruská – jedinom priechode pre peších a cyklistov na tejto hranici. Po vypisovaní formalít sme na druhej strane.
púť po ukrajinských staniciach
Vyrážame na vlak z Čopu do Solotvina, ale nestíhame. A tak do štvrtej rána dubasíme na tmavej stanici so socialistickou freskou v interiéri a s lačnými psíkmi obývajúcimi exteriér. Ale dočkáme sa. Mladá sprievodkyňa nás pri pohľade na naše bicykle odkazuje na druhý vozeň a tam čaká Oľga. To je žena! V tridsaťpäťke vyzerá na päťdesiat a za jej asistencie sa v momente zmobilizujeme a nahádžeme bicykle s obrovskými taškami do vlaku.V rýchliku má každý vozeň vlastnú sprievodkyňu. Tá má okrem kontroly lístkov na starosti predaj piva a iného občerstvenia. Oľga nás zorganizuje, vyberie euráče (keďže sme nekúpili lístky vopred), dá si naliať zopár vodiek, my si zase dáme pár hodín spánku a sme na mieste. Solotvino. Po stanici pobehuje hydina a po pár kilometroch sú tu soľné jazerá. Boli vraj dve, no jedno sa vlani prepadlo. Plánovali sme sa vykúpať a potom šliapať 50 kilometrov na vlak. Lenže prší, tak zháňame auto, nahádžeme velocipédy na strechu, a tak sa dopravíme tých 50 km do Rachivu. Do Černivci potom cestujeme cez Kolomniu, čo znamená ďalšiu noc na stanici. Už skúsení zaspávame v čakárni.
moldavský vidiek
Moldavsko-ukrajinskú hranicu prekonávame autobusom. V mestečku Floresti si zamieňame eurá za lei, zjeme ruský boršč (v Moldavsku to znamená polievku z čohokoľvek) a siahame po moldavskom víne so 4000-ročnou tradíciou. V kraji, ktorý vraj bol vínnou baštou bývalého Sovietskeho zväzu, nás miestni hostili domácimi vínami silnej sladkoovocnej chuti, ale asi neboli najlepšími reprezentantmi vinohradníckeho umenia. Viničom je v Moldavsku vysadených viac ako 180 000 hektárov, čo predstavuje asi desať percent z celkovej plochy. Aj inak je Moldavsko agrárna krajina, čo dokonale demonštrovali lány slnečníc a kukurice, lemujúce našu cestu. Víno však vládne len na juhu – na severe ruský vplyv spôsobil prevahu vodky.
s cyklónom v pätách
Celou cestou z Floresti nás dobiehali čierne mračná. Od ďalšieho mesta sme boli ešte 10 kilometrov, keď sa uprostred polí a jablčných sadov zjavila kultúrne pôsobiaca reštaurácia. Záblesk civilizácie sme si spojili s veľkou predajňou poľnohospodárskych potrieb vedľa a najmä so zaparkovaným holandským kamiónom. Záujmy holandských investorov sa teda nesústreďujú len na vinohrady na juhu, ale aj na ovocinárske sady na severe. Pre nás bola súčasťou civilizačného zázraku aj ubytovacia časť. Po dlhom čase sme si mohli pripomenúť postele, tradičné stúpačky či latríny tu nahradila WC misa, a tým, čo predbehli výpadok prúdu v dôsledku búrky, sa ušla aj teplá voda. Dvom z deviatich. Domy na vidieku totiž tradične kanalizáciu ani vodovod nemajú. Preto v dedine vždy stojí niekoľko studní, kam si domáci chodia naberať vodu. Spustiť vedro do studne, vytiahnuť, preliať do vlastného a odniesť domov. Voda sa nesmie znečistiť, ľudia z nej i pijú. Studne sa vysväcujú, stoja nielen v dedinách, ale i pozdĺž ciest, pri poliach.Búrka sa v noci vyzúrila, prišlo slnečné ráno a na raňajky sme dorazili do Sorocy. Z pevnosti zo 16. storočia na brehu rieky Dnester, vyliatej a obsypanej odpadkami, čo privliekla nočná búrka, sme mávali na ukrajinské domčeky na druhej strane. V sobotu sme ešte netušili, že táto „letná búrka“ znamenala nástup cyklónu, ktorý postihol nielen Moldavsko, ale aj Ukrajinu a Rumunsko, až sa voda doliala aj na slovenský východ. Stúpnutá nespevnená rieka vzala strechy nad hlavou obyvateľom domcov na druhom brehu. Rieky v Moldavsku nemajú hrádze ani spevnenia proti povodniam. Ak sa záplava priženie, zváľa všetky chatrné obydlia bez rozdielu.
bohatá rómska osada
V centre mesta Soroca sme vdýchli atmosféru tradičného trhu: vedľa ovocia a zeleniny tu predávali oblečenie, cigarety, tovar dennej spotreby i kuriatka či húsatká vo veľkých plastových debničkách. Potom sme vyšliapali na kopec cez miestnu „milionársku“ štvrť. Stál tu palác na paláci. Táto bohatá rómska osada je v Európe jedinečná. Ako nám povedal miestny Róm, keď sa potomok vydá či ožení, neostáva v rodičovskom dome. Mladí musia mať vlastný. Preto tu stojí palác na paláci, sem-tam aj dvorček zarastený burinou. Na otázku, odkiaľ Rómovia berú peniaze, miestny odpovedal mlčaním a odchodom.Aj ďalšiu noc prišla búrka. O šiestej ráno sme z úkrytu sledovali dedinčanov, ako za dažďa, vo farebných pršiplášťoch, vyháňajú kravky na pašu. Tie sa potom popásajú popri ceste lemovanej orechmi či jabloňami. Deravé cesty kopírujú pahorky vytvorené morom. Kto by pokladal Moldavsko za rovinu, bol by prekvapený. Aj keď najvyšší vrch meria len vyše 400 metrov, tiahle kopčeky spôsobujú, že cesty takmer bez zákrut sú neustálym stúpaním a klesaním.
po stopách povodne
Po raňajkách už za jasného počasia opúšťame hraničné mestečko Otaci, aby sme sa na Ukrajinu vrátili priechodom, ktorým sme tam aj vstúpili. Za križovatkou za mestom nás však čaká zákaz vjazdu. Policajt vysvetľuje, že cestu zaliala voda. Dochádza nám, že búrky, ktoré nás sprevádzali a obchádzali, nie sú len bežným príznakom horúčav.Tak sa vraciame inokade a cestou míňame spadnutý domček. Podmylo mu základy. Ľudia nás upozorňujú, že cyklón sa blíži. Vidíme zaplavené záhrady. Dobieha nás mládenec na motorke a radí, aby sme prespali v penzióne. Lenže ten stojí v údolí. Rozhodujeme sa radšej dostať vyššie, ďalej od Dnestra. Pár zvedavcov z kopca sleduje stúpajúcu rieku. Míňame aj reportérov. Kedy sme boli ostali v penzióne, možno sa tam už kúpeme. Ďalší zákaz vjazdu nás núti prejsť na ukrajinskú stranu skôr, ako bolo v pláne. O druhej poobede to znamená, že do Černivci, odkiaľ nám ide vlak domov, zostáva takmer stovka kilometrov.Prietrž mračien na colnici. Tak na hodinku. Pri tunajšom tempe akurát na vybavenie deviatich cyklistov. Po mokrej ukrajinskej ceste sa vzďaľujeme od Moldavska. Moldavčania sa vzdialiť nemôžu.Ďalší zákaz vjazdu. Policajt nás informuje o zaplavených mostoch. Správy má však len zo svojho okrsku. Posledných 40 kilometrov nás už na súmraku do Černivci vezie auto. Vítajú nás mokré koberce na plotoch domov, niekoľko zatopených podjazdov a hladina rieky Prut vyššia o osem metrov. Vlaky do Kolomnie ešte chodia. Ale čo do rána, kým príde vlak? Staničný hostel je plný, no plačúca recepčná nám dovolí za pár korún sa osprchovať. Je z niektorej zo zaplavených častí. Viac sa jej nepýtame. V pondelok o ôsmej ráno nás v Kolomnii čaká nepríjemné prekvapenie. Žiadny vlak juhom nepremáva, trate sú zaplavené a mosty popadané až po Solotvino. Takže posledné soľné jazero, kde sme sa chceli cestou späť okúpať, zaplavilo. Ako sa dopravíme domov?Napokon vypátrame, že spoj domov by mohol viesť cez historické mesto Ivano-Frankivsk, severne od nás, a potom na Užhorod. Počas poldňového čakania nám miestny intelektuál rozšíri vedomosti o informáciu, že mesto Kolomnia má v centre postavenú budovu v podobe enormnej kraslice, aká je na celom svete už len v Kanade.
konečná
Skoro o siedmej v Ivano-Frankivsku za nervózneho komentára sprievodkyne hádžeme bicykle do ležadlového vlaku medzi pospávajúcich cestujúcich a skáčeme za nimi. Nemôže nás vyhodiť, máme lístky, miestenky aj lístky na batožinu. Ale chce zavolať políciu, a napokon nás donúti rozobrať bicykle. Batožinový vozeň tu nie je. Čaká nás desať hodín do Užhorodu. Nervozitu vo vozni zaháňame nalievaním vodky spolucestujúcim i sebe. O deviatej večer mi prichádza smska – správy z domova – „...okolo Černivci je 22 mŕtvych, 21-tisíc zaplavených domov, 400 strhnutých mostov...“ Vonku ešte nie je celkom tma, vidíme zaplavené polia, záhrady, rozvodnené riečky. Niektorí spolucestujúci sú prekvapení, že juhom, okolo rozvodnenej Tisy, sme sa nemohli dostať domov. Nechápavo krútia hlavami. Aj my krútime hlavami nad informovanosťou. Väčšina z nich cestuje za prácou na Slovensko, ale Slovákov veľmi nemusia. Okolo štvrtej nás budí sprievodkyňa. V Užhorode vyhadzujeme bicykle a skáčeme za nimi už z rozbiehajúceho sa vlaku. Päť ráno, slnko vychádza. Okolo obeda už stojíme v hodinovom rade domov, na hranici v Ruskej, s ďalšou kopou Slovákov. Pravidlá sú prísne. Maximálne kartón cigariet a liter vodky. Najlepšie, keď ide celá rodina. Viac ľudí, viac litrov vodky.Colníčke sú podozrivé moje moldavské cigarety. Prečo nie ukrajinské? Suvenír. Najlacnejšie, bez filtra. Fajčil ich jeden robotník, čo nás hostil domácim vínom a vynikajúcimi paradajkami. Colníčka zvoláva schôdzu a radia sa o preclení môjho kontrabandu. Nakoniec dostávam škatuľky naspäť, aj s radami, aké cigarety nakúpiť na Ukrajine. Keď som balíček doma vyložila, ešte boli vlhké z búrok.Slnečnice pozerajú do zeme. Kukurica stojí po kolená vo vode na zmáčaných poliach. Tisíce kamenných studní zaliala voda, 288 modrých domčekov zničili povodne (na Ukrajine sa tento údaj šplhá na takmer 45-tisíc zatopených domov), 42 obyvateľov Moldavska a Ukrajiny v dôsledku katastrofy prišlo o život. Kravy sa pasú sa na rozbahnených lúkach. Po rozbitých cestách sa valí voda. Taká je situácia v Moldavsku, keď sa my šťastne vraciame domov.
Autorka je študentka.