chudáci aktivisti, majú tak trochu smolu. To, o čo im dlhodobo najviac ide – dostať sa do médií – minulú stredu nedosiahli. Denník Pravda síce priniesol správu o „šašovi špeciálovi“, ktorý chceli rozdávať poslancom parlamentu a na ktorý chceli získať od občanov finančné prostriedky tak, aby sa noviny ocitli v každej domácnosti, no túto udalosť prebila kauza ministra Lajčáka.
strach?
Ak sa hlbšie zaujímate o aktivity Weisenbachera a Krempaskej, nevyhnutne narazíte na jeden zdanlivý paradox: relevantní ľudia, politici aj občianski aktivisti, ktorí mali tú česť (alebo možnosť) s nimi prísť do styku, hovoria veľmi podobné veci. Na jednej strane si toto duo zaslúži uznanie za niektoré verejné aktivity, demonštrácie na podporu ľudských práv trebárs v Číne či protesty proti fašizmu u nás, ale odvrátenou, a treba povedať, že podstatnejšou stranou ich ľavicového aktivizmu sú poľutovaniahodné vlastnosti. A tie sa vždy, skôr či neskôr, v ich aktivitách prejavia. Či už išlo v minulosti o ich pôsobenie v slovenskej pobočke Amnesty International (AI), alebo dnes ide o ich honosne nazvaný Inštitút ľudských práv (IĽP), ktorý je v podstate akousi proxy mimovládkou Smeru. Presnejšie poslanca Ľuboša Blahu, ktorý nad nimi dlhodobo drží zvláštnu ochrannú ruku. Na vysvetlenie: výrazom proxy označujeme čosi blízke, spriaznené, klientelistické, napríklad režim sýrskeho diktátora Asada vo vzťahu k Putinovmu Rusku.
Egocentrizmus, obsesívne správanie, opakovaný scenár včlenenia sa do aktivity iných ľudí s úsilím ovládnuť ju a prezentovať ako vlastnú. Tak to bolo v prípade Dúhového pochodu, Gorily či iných akcií, akou bol napríklad aj marcový povolebný protest proti extrémizmu, ktorý na údiv jeho občianskych organizátorov v médiách títo dvaja označovali ako akciu IĽP. Ale aj pomstychtivosť, plagiátorstvo, krádeže cudzích textov a schopnosť vzbudiť v treťom sektore strach z toho, že vďaka svojim bližšie nešpecifikovaným politickým kontaktom (Smer) svojich kritikov zničia alebo im aspoň strpčia život tým, že nedostanú ďalšie granty či príspevky. Je to smiešne a alibistické. Ale, žiaľ, typické. Falošná stavovská solidarita spôsobila, že až na pár svetlých výnimiek (Rado Bránik, Irena Bihariová) doteraz nikto otvorene kriticky neopísal aktivity tohto dua.
„Sú to dvaja nešťastní a neúspešní ľudia. Nikto ich neberie vážne, ide o marginálne figúrky, ktoré sa zrejme zo zúfalstva dali do služieb politiky, kde je ich ,riadiacim dôstojníkom´ poslanec Blaha, ktorého výroky sú natoľko známe, že ich netreba ani komentovať,“ hovorí publicista Michal Havran a pokračuje: „Weisenbacher a Krempaská ako ,revolučná diva´, ktorá mala kedysi isté predpoklady stať sa inšpiratívnou osobou, iba blafujú, nemajú v Smere nijaké významné konexie.“
MARKO ERD/SITA22. augusta 2016, Bratislava: Alena Krempaská počas protestu Proti zlodejom v politike pred bytovým komplexom Bonaparte.
Havran má pritom s touto dvojicou osobné, a treba dodať, že spočiatku nie zlé skúsenosti. Predtým, než pochopil, s kým má dočinenia, s nimi spolupracoval a na portáli Je to tak im umožnil vytvoriť a administratívne spravovať ľudskoprávny blog. A v tom je práve kameň úrazu. „Pred pár rokmi sme robili širokú petíciu proti extrémizmu a poprosil som Petra Weisenbachera, aby podpisy zosumarizoval. S hrôzou som zistil, že mená niektorých signatárov, zhodou okolností všetko mne blízkych ľudí z organizácie Amnesty International, ktorú predtým po konfliktoch musel opustiť, úplne svojvoľne z petície vyškrtol. Rozhorčene som mu volal a na môj nátlak ich tam potom vrátil. Dodnes pritom šíri lživú verziu tohto príbehu, podľa ktorej som mu nakázal tie mená vyhodiť. Odvtedy som s ním skončil, nekomunikujeme.“
Pochopiteľne, oslovili sme so žiadosťou o rozhovor aj Weisenbachera a Krempaskú, keďže tento článok je o nich. Ponuku opakovane odmietli s tým, že pre .týždeň, ktorý podľa nich „šíri texty relativizujúce a znevažujúce ľudské práva a dôstojnosť, zneužíva antisemitizmus či islamofóbiu“, sa nebudú vyjadrovať. V poriadku, ako myslia. Úsudok, nakoľko je autor tohto článku antisemita či islamofób, necháme na čitateľovi.
prvá etapa, Amnesty International
Je užitočné vrátiť sa do minulosti. Absolvent informačnej vedy, neskôr pracovník IT firmy Dell Weisenbacher (36), ktorý je v tejto dvojici ten podstatný, pôsobil od roku 2006 v AI. Najskôr ako predseda správnej rady, neskôr krátko ako výkonný riaditeľ, ku koncu ako fundraiser (človek, ktorý získava zdroje). Už vtedy charakterizovali jeho činnosť manipulácie. Zreteľne si na tú éru spomína Branislav Tichý, bývalý riaditeľ, ktorý pre spory s Weisenbacherom organizáciu opustil.
„Spočiatku som ho registroval ako jedného zo zapálených aktivistov tzv. bratislavskej skupiny AI. Bol iniciatívny, akčný, mal energiu a nápady, čo mi bolo sympatické. Postupne som si však začal uvedomovať, že jeho „drajv“ neslúži na uplatnenie agendy, ale na sebapresadzovanie. Pre mňa bolo primárnym cieľom dosahovanie zmeny v prospech cieľov AI a to sa nedalo dosiahnuť bez rokovania s autoritami aj politikmi, ktorými však Weisenbacher pohŕdal. Veľmi rýchlo som zistil, že on je človek, ktorý neverí vo vyjednávanie, v diplomaciu, chce byť najmä viditeľný na ulici. Využil každú príležitosť hovoriť do médií,“ hovorí Tichý.
Veci mali svoj priebeh. Tichý ako riaditeľ nechcel spočiatku komunikovať do centrál AI v Londýne a Bruseli svoje konflikty so šéfom správnej rady Weisenbacherom. Až do konca, keď spor eskaloval, zahraničné ústredie veci skôr tutlalo, aby nepoškodilo meno organizácie. Ale nepredbiehajme. Občianske združenie funguje na princípe členskej základe, ktorá si na valnom zhromaždení volí správnu radu – a tá potom menuje riaditeľa. Združovanie občanov je fajn vec, ale má svoje úskalia. Ak je niekto natoľko šikovný, že si na valné zhromaždenie zavolá v dostatočnom počte svojich kamarátov, aby ostatných prehlasovali, (čo sa v tomto prípade stalo), má vyhraté a organizáciu môže de facto ovládnuť. Čoraz väčší vplyv Weisenbachera, ktorý presadzoval inú agendu, priame a jednorazové ad hoc akcie v uliciach, a nie systematickú prácu na stanovených témach, vnímal Tichý ako čoraz väčší problém. Príklady? Tichého na rozdiel od Weisenbachera zaujímala primárne domáca rómska agenda či obchod so zbraňami, teda témy, kde je šanca na ovplyvnenie vecí zo strany AI väčšia ako, povedzme, v prípade situácie s ľudskými právami v Číne či v Kazachstane.
Problémy eskalovali v roku 2010. Keď správna rada neúmerne zasahovala do kompetencií riaditeľa, Tichý sa obrátil na zahraničnú centrálu. A tá mala v zásade iba jedinú páku, financie, keďže väčšinu rozpočtu pobočiek AI tvoria ročné príspevky z centrály. Ibaže centrála spory spočiatku neriešila. A sklamaný Tichý z organizácie odišiel. „Nepoznám dnes v ľudskoprávnej komunite nikoho, kto by s Weisenbacherom a Krempaskou chcel mať niečo spoločné,“ dodáva Tichý. Príbeh sa tu však nekončí. Aj ďalšia riaditeľka slovenskej AI pre spory s Weisenbacherom po pár mesiacoch z organizácie odišla. V tom čase sa už zrejme ani on nechcel „babrať“ s ďalším riaditeľom, ktorý by ho neposlúchal, odstúpil preto z postu šéfa správnej rady, ktorý obsadila Krempaská, a dal sa ňou sám za riaditeľa vymenovať. Ako k tomu došlo?
Ľudmila Durajová pracuje v kancelárii AI od roku 2008 a veci videla zblízka. V roku 2011 bola na valnom zhromaždení organizácie, na ktorom kamaráti Weisenbachera prečíslili ostatných členov a odhlasovali si, čo chceli. Vtedajšie nedokonalé stanovy organizácie totiž umožňovali, aby sa členom AI s právom hlasovať stal aj človek, ktorý prišiel na valné zhromaždenie takpovediac „ z ulice“ a zaplatil mesačný členský poplatok dve eurá – dnešné stanovy, ktoré sa rozšírili z dvoch na viac než pätnásť strán, už majú poistku dvojročného členstva.
MONIKA ZAŤKOVÁ/SITA3. október 2016, Bratislava: Alena Krempaská a Peter Weisenbacher na proteste pred Poľským inštitútom proti zákazu interrupcií v Poľsku.
„Weisenbacher už vtedy pravdepodobne plánoval, že sa bude uchádzať o post riaditeľa. Novou šéfkou Správnej rady sa stala Lucia Janovič, ktorá podpisovala podozrivé zmluvy. Po niekoľkomesačnom riadení organizácie novou správnou radou nám centrála v Londýne zastavila grant, ktorý bol naším hlavným príjmom a na účtoch nám ostalo iba asi desaťtisíc eur. Oni pritom príkaznou zmluvou vyplatili asi deväťtisíc eur za školenie správnej rady v oblasti mediácie, ľudských zdrojov a podobne, pričom dievča, ktoré ho malo vykonať, v tom čase iba študovalo vysokú školu. Napokon na účte nechali doslova zopár centov. Londýn sa usiloval zbaviť sa ich v tichosti, no nešlo to ľahko. Poslali nám sem krízového manažéra Sergia Laurentiho,“ vysvetľuje Durajová.
Záver tejto etapy? Weisenbacher bol síce donútený odstúpiť z pozície riaditeľa, no Janovič ako šéfka Správnej rady ho zamestnala na pozícii fundraisera. Udalosti eskalovali, centrála v Londýne mu vyplatila nemalé odstupné, pričom pripravila e-mail, ktorý plánovala rozoslať partnerom AI. Chcela sa v ňom dištancovať od Weisenbachera, Krempaskej a Janovič. Stalo sa ale čosi zvláštne. Weisenbacher centrálu predbehol a sám večer predtým rozoslal partnerom AI e-mail, v ktorom im oznámil, že odchádza. Ako sa o zámere centrály vopred dozvedel? Dobrá otázka, odpovede sa rôznia. „Peter mal prístup do systému, dlhé roky nám spravoval počítače. Po tejto udalosti sme dali technikovi preveriť počítače a našiel v nich sledovací softvér KGB Spyware, ktorý umožňuje pripojiť sa aj zo vzdialených počítačov. Trestné oznámenie však išlo do stratena, nedokázali vyšetriť, kto ho tam nainštaloval, hoci sme polícii poskytli všetky pripojené IP adresy,“ dodáva Durajová.
Dôležité je aj svedectvo rešpektovaného ľudskoprávneho aktivistu z Banskej Bystrice Radoslava Slobodu, ktorý bol najprv dobrovoľníkom, neskôr členom správnej rady AI. „Pred valným zhromaždením ma jeden starší člen organizácie upozornil, že sa mu nepáči jej smerovanie pod vedením týchto dvoch a či nevytvoríme platformu Amnesty pre všetkých. Viacerí sme za ňu kandidovali do správnej rady, ale nikto nebol zvolený a mňa, ktorý som získal z našej platformy najviac hlasov, do nej „veľkoryso“ kooptovali. Asi som im pripadal najmenej nebezpečný. Po pár mesiacoch som však na protest proti tomu, ako organizáciu viedli, odstúpil. Peter alebo jemu blízky človek písal e-maily v mene zamestnancov bez toho, aby o tom vedeli. S týmito ľuďmi už nechcem mať nič spoločné,“ uvádza Sloboda.
druhá etapa, Inštitút ľudských práv
Ak máte pocit, že tejto dvojici celý svet ubližuje, bude užitočné sledovať ich ďalšie pôsobenie. V spomínanom liste na rozlúčku, ktorý Weisenbacher rozoslal partnerom AI večer predtým, ako podobný krok urobila centrála v Londýne, spomína, že s Krempaskou zakladajú IĽP. Ponechajme teraz bokom fakt, že vytunelovali (použili, ukradli) know-how organizácie, kde dovtedy pôsobili. Dôležité je čosi iné. Sú nepoučiteľní. A pridali aj novú agendu – anketu Homofób roka a plagiátorstvo pri čerpaní grantov.
Webstránka organizácie veľa informácií o jej činnosti a už tobôž o jej hospodárení a zdrojoch neposkytuje. Dva rezorty, ministerstvo vnútra aj zahraničia, tejto organizácii poskytli príspevky. Začnime tým prvým. V roku 2014 získal IĽP 5 300 eur na publikáciu a projekt o násilí a extrémizme na internete. K nemalému úžasu troch ľudí, šéfky organizácie Ľudia proti rasizmu Ireny Biháriovej, politológa Grigorija Mesežnikova a publicistu Matúša Ritomského sa v publikácii Dôveruj, ale preveruj objavili rozsiahle pasáže ich textov – bez ich vedomia a súhlasu. Iba s nekonkrétnym uvedením použitej literatúry na konci publikácie. Biháriová hovorí o metóde „Ctrl c a Ctrl v, teda mechanickom skopírovaní celých rozsiahlych pasáží jej textov z publikácie, ktorú v roku 2012 vydala pre potreby učiteľov nadácia Friedrich Ebert Stiftung.
„Upozornila som Weisenbachera, či mu to nepripadá hlúpe. Povedal mi, že som malicherná, čo mi, priznám sa, vyrazilo dych. Oni tým predsa porušili všetky normy, no nehnala som to na súd. Od záležitosti dala ruky preč aj inšpekcia ministerstva vnútra, ktorá prípadné porušenie autorských práv nechala na dotknutých autorov a ich občianskoprávne spory s IĽP. Súčasťou projektu mali byť aj školenia učiteľov, o ktorých nikto z nás nevie, či naozaj boli,“ spomína Bihariová. Podobne, teda bez súdnej dohry s IĽP, postupovali aj Mesežnikov a Ritomský, ktorí však boli rovnako pobúrení ako ona. „Ambície Weisenbachera a Krempaskej sú vyššie ako ich schopnosti. V minulosti som s Krempaskou spolupracovala na troch útlych brožúrkach o demýtizácii Rómov, čo je moja dlhodobá téma. Dala som jej svoj text na korektúru, pričom mi to vrátila s tým, že tam dopísala jednu časť, mňa ako autorku úplne zrušila a dopísala tam samu seba. Veľmi ma to zarazilo,“ dodáva Bihariová s tým, že ide o dvoch manipulátorov, ktorých metódou je prebudenie pocitu viny v ľudoch, ktorí sú oprávnene pohoršení ich nečestným správaním a ktorí nechcú pochopiť ich „vyššie úmysly“. Podľa stanoviska ministerstva vnútra, ktoré má .týždeň k dispozícii, finančná kontrola hospodárenia s dotáciou zistila bližšie nešpecifikované nedostatky zo strany IĽP. No zároveň nebolo preukázané nesplnenie aktivít podľa zmluvy.
„Našťastie sa už Weisenbacher s Krempaskou prestali venovať našej agende, za čo sme im vďační,“ tieto ironické slová Martina Macka z iniciatívy Inakosť by možno aj stačili. No poďme ďalej. Ďalší grant, tentoraz vo výške 15-tisíc eur z rezortu diplomacie, získal IĽP v roku 2013 na projekt „odstránenia homofóbie prostredníctvom vzdelávania“. A opäť tá istá schéma, vzletné slová, krásny projekt na papieri – no skutočnosť je radikálne iná. Prvá zvláštna vec je, že tento projekt minister Miroslav Lajčák podporil napriek tomu, že ho neodporučila odborná komisia. Zdôvodnenie nevieme. Výstupom je podľa ministerstva publikácia Dve/Dvaja v tlačenej aj elektronickej forme pre školy. Naozaj? Objavuje sa tu opäť naša obľúbená postava poslanca Blahu. „Weisenbacher sa chcel stať na konci roku 2012 členom Vládneho výboru pre práva LGBTI ľudí a zastupovať tam mimovládny sektor. Keďže sme nemali vedomosť o tom, že by mu dali odporúčania mimovládne organizácie, ktoré sa téme dlhodobo venujú, vyžiadali sme si z ministerstva odpoveď, kto ho odporúčal. Bol to poslanec Blaha, čo nás pobúrilo a dosiahli sme, že vtedajší minister spravodlivosti Borec ho pre nesplnenie odborných kritérií do výboru nemenoval,“ hovorí Macko a pokračuje: „Neskôr IĽP získal za zvláštnych okolností dotáciu od ministra Lajčáka. Prvýkrát som zažil, že niekto vydal tlačovku k projektu, ktorý ešte komisia v tom čase ani neprebrala a neschválila. Bolo to absurdné. Tú učebnú pomôcku nikto nevidel a keď sme Weisenbachera žiadali o výtlačky, povedal, že ich nemá, že všetko vraj dal na školy, ale nepovedal na aké. Na ministerstve mala byť údajne jedna kópia tejto publikácie. Pre nás, čo sa témou LGBTI komunity na školách roky zaoberáme, to bola závažná vec, ktorá našu agendu nadlho zdiskreditovala.“
Opäť platí už vyslovené: mimovládky, ktoré sa venujú téme práv LGBTI ľudí, tento škandál nedotiahli do konca, preto nemal nijakú dohru až na to, že IĽP už nijaký štátny príspevok od rezortu diplomacie odvtedy nedostal. Týmto by sme chceli poprosiť tie školy, v ktorých sa táto publikácia v počte aspoň jedného kusa objavila, aby sa nám do redakcie .týždňa prihlásili. Predsa len, príspevok 15-tisíc eur od ministerstva pre IĽP nie je malá suma a skompilovať za ňu texty iných autorov bez ich vedomia, vytlačiť jeden exemplár publikácie a zaplatiť „výkonného manažéra“ projektu nie je úplne adekvátne. Ďakujeme.
nedotknuteľní?
IĽP sa medzičasom stal vládou protežovanou mimovládkou, ktorú Ficov Smer ukazuje svojim zahraničným partnerom zo socialistickej frakcie europarlamentu PES, keď náhodou prídu na Slovensku a pochybujú o úprimne sociálnodemokratickom charaktere vládnej strany, ktorej predseda zvykne hovoriť aj o „ľudskoprávnych svätuškároch“. Tým ale, pochopiteľne, myslí iných než toto duo.
Weisenbachera s Krempaskou z minulosti pozná, a ich predchádzajúce ľudskoprávne aktivity oceňuje aj poslanec Ondrej Dostál (SaS). „Spolupracovali sme a dávali dokopy rôzne zoskupenia a koalície pri protestoch proti porušovaniu ľudských práv v Číne alebo na Kube. Vtedy bol Weisenbacher veľmi aktívny a dokonca časť jeho ľavicového spektra mu vytýkala, že sa spája s rôznymi ,čudnými tvormi‘ ako sú konzervatívci či pravičiari, napríklad ja,“ smeje sa Dostál a pokračuje: „Neskôr som začal registrovať zvýšenú nechuť voči nim dvom v rámci mimovládok, dokonca aj z ľavicovoliberálneho spektra. Keď prišli protestovať proti Matovičovi na verejné protesty proti Bašternákovi, prišlo mi to nepochopiteľné. Áno, je zvláštne, odkiaľ práve oni dvaja majú informácie o Matovičovi, ktoré vyzerajú, akoby im ich niekto posunul. A tak, ako som reči o ich prepojení so Smerom bral spočiatku s rezervou, si dnes myslím, že ak by ich aktivity boli koordinované so Smerom, nevyzeralo by to inak.“
Záver príbehu? Zdá sa, že postavenie čiernych oviec v občianskom sektore Weisenbacherovi a Krempaskej neprekáža. Naopak, keď ju nedávno ktosi fyzicky na ulici napadol, čo bez ohľadu na čokoľvek treba odsúdiť, získali imidž martýrov za „správnu vec“, ktorí vraj poukazujú na vybičovanie nálad spoločnosti zo strany OĽaNO a SaS. Ide pritom o ľudí, ktorí dlhodobo manipulujú, kompilujú a kradnú práce iných, či za zvláštnych okolností získavali granty a príspevky, o ktorých využití nevieme. Ako upozorňuje Laco Oravec z Nadácie Milana Šimečku, tento smutný príbeh poukazuje aj na vážny deficit v rámci celého tretieho sektora. „Neexistuje vnútorná regulácia a štandardy smerom dovnútra tretieho sektora. Robíme málo pre to, aby sme sa sami očisťovali, čo iba prehlbuje nedôveru voči mimovládkam. Máme nižšie nastavené etické a iné princípy ako verejná správa. Ľudskoprávne sú najmenej zosieťované zo všetkých. Je tam konflikt medzi egami, veľa silných jednotlivcov, ťažko sa zjednocujeme na čomkoľvek. A celý ten sektor je silne podfinancovaný,“ dodáva na záver Oravec. A sme na začiatku. Každý tu čaká, že s očisťovaním začne niekto iný. Alebo už začal?