Bodka Milana Lasicu

Voľakedy, pred tridsiatimi rokmi, bola veľká móda mať doma starožitnú komodu. Jednu som si aj vtedy kúpil. Stála 500.- Kčs. A bola pravá. Táto naša je tiež pravá, ale stála o niečo viac. Možno tiež 500.-, ale eur. Má tri zásuvky. Prepáčte, ale nejako mi to nejde cez klávesnicu. Tie zásuvky. Môžem použiť nespisovný výraz? Ďakujem. Takže, naša komoda má tri šuplíky. Jeden pre mňa, druhý pre moju ženu a tretí keby dačo. Do tých šuplíkov ukladáme veci, ktoré práve nepotrebujeme, ale chceme, aby boli poruke. Keby dačo. Takže keby dačo, sú aj tie dva šuplíky pre mňa a pre moju ženu. Ten tretí keby dačo je, že keby naozaj dačo...Ja tam mám napríklad navštívenky (môžem použiť výraz „vizitky“? ďakujem), teda mám tam vizitky s menami, ktoré mi väčšinou vôbec nič nehovoria. Získal som ich neviem kde, neviem kedy a neviem od koho. Ale uchovávam ich v šuplíku, keby dačo. Je ich tam asi sto a zvláštne je, že keď potrebujem telefón, alebo adresu niekoho konkrétneho, poprezerám podrobne všetkých tých sto vizitiek a tú adresu tam nenájdem. To sa mi stáva pravidelne. Hoci viem, že takú vizitku som mal a dal som ju do toho prvého šuplíka. Tak je to, mimochodom, aj s knihami. Tých máme, pravdaže, viac ako vizitiek, a to nehovorím preto, že by som sa chcel vyťahovať. Máme skrátka veľa kníh, ktoré sme nadobudli cestou životom. Máme ich radi. Aj keď netvrdím, že sme všetky prečítali. (S touto vetou by moja žena nesúhlasila.) Možno sme ich všetky neprečítali, ale zase pekne ukážu. Niet krajšej bytovej dekorácie ako knižky. Aj pre návštevy je to vítaná možnosť poprezerať si ich, kým pani domáca pripraví niečo pod zub. Len čo sa objaví niečo pod zub, návšteva spravidla stráca o knižky záujem. To si treba povedať otvorene a nie je na tom nič zlé. Ale vrátim sa k téme. Keď potrebujem nájsť nejakú konkrétnu knižku, samozrejme ju nenájdem, hoci viem celkom určite, že ju máme a viem, aspoň približne, aj kde. Ale nenájdem ju. Podobne ako vizitky, aj knižky sa hrajú na schovávačku. Možno ich to baví a ani sa nečudujem, roky ležia, často bez dotyku, v knižnici a iste sa zožierajú nudou. Hľadám knihu a ona si hovorí, kamarát, to sa nahľadáš, budeš sa musieť viac usilovať a možno by nebolo od veci sem-tam si ma aj prečítať. Nuž, čo povedať na záver? Aj vizitky, aj knihy, aj veci si žijú vlastným životom a ak si ich dlho nevšímate, trochu si s vami zažartujú, aby na seba upozornili. Inak, moja žena ma dojala. Keď nám doviezli tú komodu, povedala špeditérom „nechajte tú ládu v predsieni“. Áno, ládu. Tak to volala moja stará mama a od detstva som to slovo nepočul. Prostredníctvom komody a mojej ženy som sa ta aspoň na chvíľu vrátil.