Oboje akoby vystrihnuté z repertoáru bulvárneho časopisu, a to všetko zavŕšené textom o budovaní imidžu umelca bohato stačili na kompaktný balíček predsudkov, ktorý som si pred cestou na vernisáž pribalil do tašky ku kamere.
Výstavu Skriňa Matthewa Barneyho pripravili mladí kurátori z Brna Jana Písaříková a Tomáš Hodboď. Počiatočný koncept výstavy nebol zložitý. Kurátori oslovili slávne mená českej výtvarnej scény s tým, aby umožnili nahliadnutie do svojho súkromia cez vystavenie obsahu svojich šatníkov. Projekt sa, našťastie, neskončil v tomto prvom pláne. Nasledujúca komunikácia kurátorov s umelcami priniesla dve skupiny riešení.
V tej prvej sú diela pripravené oslovenými autormi, ktoré ich ukazujú až v prekvapivo intímnych polohách. Skriňa fotografky Veroniky Bromovej obsahuje okrem starých fotografií, parochne, pornočasopisu či krikľavej bielizne i urnu s popolom jej otca. A vysvietenú sošku mimozemšťana, hádam ako odkaz na inú planétu, iný svet, kde teraz je. Hlboká intímnosť a otvorenosť výpovede je silným zážitkom. Tak ako Tomáš Ruller a jeho skriňa rôznych tvárí, temne detský svet Petra Nikla, umiestnený medzi kvetmi a pamätná vitrínka Michala Pěchoučka a fotka s Havlom, karafiátom a obrázkom Madonny.
Predstaviteľom druhej skupiny riešení je napríklad odporná plechová skriňa prezentujúca Davida Černého, ktorú ako by niekto ukradol zo šatne ponurej fabriky. Výber skrine, jej pripútanie železnou reťazou k radiátoru, ako i nápis „Čekám na tebe, Davide“, napísaný červeným rúžom, sú dielom kurátorov, tak ako inštalácia Ondřej Brody, ktorú predstavuje kožušina jazveca a stará prasknutá debna.
Za samostatný odsek stojí úloha Jany Písaříkovej a Tomáša Hodboďa, ktorých autorský vklad pri príprave výstavy presahuje štandardnú predstavu o úlohe kurátora. Keď som prvýkrát uvidel Černého železnú skriňu, zdalo sa mi veľmi zaujímavé, ako umelec, ktorý je známy tým, ako šikovne sa dokázal presláviť, odpovedá na výzvu poodhaliť svoje súkromie. Ako zamknutou skriňou naznačuje, že celý ten humbug je iba mediálna hra a že to podstatné si necháva skryté pre seba a svojich blízkych. Keď som sa potom dozvedel, že práve to je jedna z inštalácií s minimálnym vkladom dedikovaného autora, pripadal som si trochu znechutený tým, ako ma dobehli a trochu očarený hrou, do ktorej som bol zatiahnutý bez toho, že by sa ma niekto opýtal.
Pár dní pred touto výstavou bolo otvorené Vynáranie od Daniela Fischera. Nebolo by ľahké nájsť v priebehu pár dní väčší kontrapunkt. Dva konce úsečky. Na jednej strane popretie seba samého a až asketické hľadanie pravdy a slobody. Prijatie vážnosti seba, práce i sveta okolo a hra iba v rámci daných pravidiel. Na druhej stane úporná snaha predať sa. Rafinovane, nápadito a často dekadentne, vždy však sebastredne. Hra zbavená pravidiel a záväzkov, hra, ktorá sa stáva manipuláciou. Dve krajné polohy, ktoré určujú priestor, v ktorom sa pohybujeme. A prekvapivé hĺbky, na ktoré narazíme, ak sa začneme čvachtať na prvý pohľad v plytkej vode.
Výstava v Galérii mesta Bratislava bola realizovaná vďaka Štipendiu Radislava Matušíka a potrvá do 2. mája. Vernisáž výstavy bola spojená s vizuálnou perfomanciou Filina Kruga a Andreiho Shulha. Film, ktorý akoby bol zostrihaným zlým snom Hanibala Lectera, vystriedali kruto krásne básne Andrei Vatulíkovej, trpké ako víno, podávané na vernisáži. Úryvok z básne V Lednu (na přelomu desetiletí)
...
Je přáním dětí a básníků mít jaro dříve Ještě trošku slunce do Česka si ukradnout Zanořují se mi nohy do písku tak hluboko jak bych se měla propadnout a zůstat navždy
zanořují – ‚zamořují´ –
…
Autor je fotograf.