členov aktuálnej vládnej koalície do istej miery dobieha ich vlastné brojenie proti plagiátorstvu z nedávnych čias, kedy pôsobili na opozičnej strane politickej barikády. Nemalá časť verejnosti volá po vyvodení konkrétnych dôsledkov na strane politických lídrov, vrátane vzdania sa ich čerstvo nadobudnutých funkcií.
Čo sa v skutočnosti skrýva za tak často skloňovaným slovom „plagiát“ a aké sú s plagiátorstvom spájané právne následky? Pojem „plagiát“ nemá presnú legálnu definíciu. Výslovne vymedzený ho nenájdeme ani v žiadnom všeobecne záväznom právnom predpise. Najpríbuznejším používaným výrazom v legislatíve je „falzifikát“ (napr. zákon o finančnej správe), alebo „napodobenina“ (autorský zákon). Ani tieto pojmy však nie sú v spomenutých predpisoch definované. Všeobecne môžeme za plagiát označiť kópiu cudzieho diela, ktorá je vydávaná za vlastnú, bez priznania sa k predlohe.
čo hovorí zákon o kontrole originality?
Zákon o vysokých školách, ani súvisiace všeobecne záväzné právne predpisy nedefinujú presné kritériá originality záverečných prác. Zákon o vysokých školách len určuje, že záverečná práca nesmie porušovať práva duševného vlastníctva tretej osoby. Striktný výklad zákona by znamenal, že záverečná práca obsahujúca čo i len jednu nepôvodnú vetu bez priznaného zdroja nespĺňa zákonné kritériá a je neprípustná na hodnotenie, čo by bolo neprimerane prísne a nejednalo by sa o spravodlivé hodnotenie záverečnej práce ako celku.
Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR pre upresnenie problematiky záverečných prác vydalo metodické usmernenie o náležitostiach záverečných prác. Podľa usmernenia zabezpečuje kontrolu originality vysoká škola, pričom podrobný postup pri overovaní originality si určuje škola samotná, spravidla vo vlastných vnútorných predpisoch (smernice, pokyny dekana a pod.).
Vo všeobecnosti sa záverečné práce kontrolujú prostredníctvom Centrálneho registra záverečných prác (CRZP) v kombinácii so systémom SK ANTIPLAG. Tento postup upravuje napríklad smernica rektora Univerzity Komenského v Bratislave (kde je na kontrolu originality používaný aj systém Theses), platí aj pre Univerzitu sv. Cyrila a Metoda v Trnave a pod. Čo sa týka presnejších kritérií, v prípade Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach (UPJŠ) sú práce zasielané do CRZP, pričom pre niektoré fakulty platí, že ak protokol o kontrole originality vykáže zhodu vyššiu ako 40%, práca je v evidencii záverečných prác školy označená ako „neprípustná k obhajobe dočasne“ a študent musí svoju prácu pod dohľadom vedúceho práce prepracovať. Preukázané plagiátorstvo bezprostredne po odovzdaní práce, t. j. ešte pred jej obhajobou, nie je teda automaticky a všade spájané s následkom, že dielo je trvalo neprípustné k obhajobe a študentovi je znemožnené získať akademický titul.
Naopak, škola umožňuje vinníkovi nápravu. Za doplnenie stojí, že v prípade UPJŠ neznamená zhoda menšia ako 40% automatickú originalitu záverečnej práce. Komisia pre obhajobu záverečných prác môže na základe vlastného uváženia prácu odmietnuť ako „neakceptovateľný plagiát“ aj v prípade, ak bolo percento zhody nižšie ako 40%.
Z uvedeného je zrejmé, že na Slovensku neexistuje jednotné (všeobecne záväzné) kritérium na posúdenie originality záverečných prác. Prostredníctvom CRZP a systému SK ANTIPLAG sa zisťuje zhoda medzi odovzdanou prácou a inými, v príslušnej databáze evidovanými, prácami. Napríklad, v prípade premiéra Igora Matoviča sa zistená zhoda práce mala týkať použitia nepozmeneného a nepriznaného textu odbornej publikácie, nie textu zo skoršej diplomovej práce iného študenta.
Pokiaľ sú teda niektoré plagizované záverečné práce odovzdávané obdobným spôsobom aj v súčasnosti, systém je na to do určitej miery krátky. Z pohľadu vyvodzovania zodpovednosti je dokonca na mieste otázka, že ak zákon zveruje vysokým školám kompetenciu nastaviť systém kontroly originality záverečných prác a škola nastaví mechanizmus kontroly porovnaním odovzdanej práce so skoršími prácami v evidencii CRZP, či je následne možné študentovi vyčítať plagiátorstvo iným spôsobom?
Nakoniec, naďalej by mohlo platiť pravidlo, že čo nie je zakázané, je dovolené. Toto samozrejme pri kontrole originality nie je cieľom ani zákonodarcu, ani škôl samotných, ale je to dôkaz, že otázka plagiátorstva je komplexnejšia, ako sa môže na prvý pohľad zdať.
Čo sa týka efektívnosti systémov kontroly plagiátorstva, je tiež dôležité zvážiť, že nie každé plagiátorstvo má nevyhnutne podobu doslovného kopírovania textu skoršej práce či odbornej publikácie bez odkazu na pôvodný zdroj. Existuje aj plagiátorstvo ideové.
Automatizované systémy odhaľovania plagiátorstva, vrátane CRZP, síce umožňujú odhaliť synonymické vyjadrenie už publikovaného textu, avšak odhalenie komplikovanejšieho synonymického vyjadrenia môže byť problematické. Aj v takomto prípade sa ale v zásade jedná o plagiát, len v rafinovanejšom kabáte.
Ďalšou rovinou zodpovednosti je, že zákon o vysokých školách prešiel viacerými zmenami. Igor Matovič odovzdával záverečnú prácu v roku 1998, kedy platné predpisy presný postup pri kontrole originality či plagiátorstva neupravovali, resp. dnešné kritériá sú v tomto smere odlišné. To pochopiteľne neznamená, že plagiátorstvo zákon schvaľoval či umožňoval, ale otvára sa tak otázka retroaktivity a toho aké kritériá hodnotenia prác aplikovať na práce staré dvadsať rokov.
Tým sa nepriamo dostávame k vyvodzovaniu politickej zodpovednosti. Ak by sme sa zamerali len na kritéria voliteľnosti, prekážkou práva byť volený je podľa zákona: výkon trestu odňatia slobody, právoplatné odsúdenie za úmyselný trestný čin (ak odsúdenie nebolo zahladené), alebo pozbavenie spôsobilosti na právne úkony.
Akonáhle nastane niektorá z týchto prekážok počas funkčného obdobia zvoleného poslanca či člena vlády, automaticky by malo dôjsť k zániku jeho mandátu. Stupeň dosiahnutého vzdelania pri voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky alebo do samospráv ex lege nerozhoduje. Vyššie vzdelanie predstavuje pre kandidáta možnú pridanú hodnotu či plusové body len v rámci politického súboja a u voličov samotných. Nepoctivo napísaná diplomová práca teoreticky môže naplniť skutkovú podstatu trestného činu porušovania autorského práva, ale to je už na posúdení orgánov činných v trestnom konaní , súdov a v tejto otázke nenájdeme ustálenú rozhodovaciu prax.
V prípade, že by bol poslanec NR SR v súvislosti so sfalšovaním diplomovej práce právoplatne odsúdený zo spáchania trestného činu porušovania autorského práva, o svoj poslanecký mandát by prišiel a dá sa povedať, že vyvodenie politickej zodpovednosti by v takomto prípade obstaral systém.
plagiátorstvo a plynutie času
Pri zvažovaní možných trestnoprávnych dôsledkov je významný aj ďalší kontext vyvodzovania zodpovednosti, s ktorým sa v Slovenskej republike stretávame – premlčanie trestných činov. Zákon určuje časové obdobie, po uplynutí ktorého už podľa zákonodarcu nie je nevyhnutná akákoľvek systémová reakcia či trest za porušenie zákona.
Účelom trestu pritom nie je len prevencia v páchaní ďalšej trestnej činnosti tým istým páchateľom, ale aj represia vo forme obmedzenia jednotlivca na jeho osobnej slobode (okrem iného), strata vážnosti v komunite, či odstrašujúci efekt pre ďalších potenciálnych páchateľov. Napriek týmto celospoločensky užitočným účinkom trestania, zákon, v duchu hesla „čas zahojí všetky rany“, tolerantne umožňuje zánik trestnosti aj úmyselných trestných činov ako podvod či úžera. Inak povedané – ak sa to stalo už dávno, nechajme to tak. Je to morálne? Je to správne? To je na inú úvahu a na iný čas, ku dnešnému dňu je ale zákon dlhodobo postavený týmto spôsobom a nejedná sa len o špecifikum Slovenskej republiky.
Pokiaľ zánik trestnosti aplikujeme na plagiátorstvo spáchané pred, napríklad, dvadsiatimi rokmi, jeho eventuálna trestnosť dávno zanikla. A v prípade, že niektoré porušenia zákona systém nemôže trestnoprávne postihnúť pre uplynutie času, a tým pádom takéto porušenie pravidiel podľa práva nebráni ani právu byť volený, je potom spravodlivé požadovať, aby sa poslanec, či člen vlády pre takéto porušenie vzdal funkcie predsedu vlády, prípadne aj poslaneckého mandátu?
Z čisto z právneho hľadiska odpoveď mnohých možno nepoteší. Zákon nespája v podobných prípadoch s porušením pravidiel konkrétne následky, resp. zákonné dôvody na odobratie poslaneckého mandátu či funkcie vo vláde len pre neoriginálnu záverečnú prácu bez ďalšieho neexistujú.
Vyvodenie politickej zodpovednosti v prípade nepoctivej diplomovej práce je teda primárne na zvážení či sebareflexii politikov. Zákon ich k nej nenúti, ani im ju neukladá. To, z čoho podstatná časť verejnosti obviňuje niektorých členov súčasnej vlády, je pokrytectvo. Keďže sa poniektorí dožadovali odvolania Andreja Danka z funkcie predsedu NR SR z identického prehrešku, akého sa, podľa všetkého, dopustili aj oni sami.
Vox populi má jasno v tom, že premiér by mal rovnako prísnym metrom merať aj seba. To už je ale politická zodpovednosť, presahujúca rámec bežnej, právom či zákonom definovanej zodpovednosti za porušenie pravidiel. Na politikov a volených zástupcov sú kladené určité etické či morálne nároky, ktoré žiadny zákon výslovne neustanovuje a ktoré na seba, v rámci politického súboja, kladú často politici samotní. Práve politici by nám všetkým mali ísť príkladom, a nie kázať vodu a potajme piť pritom víno.
Bez zmeny relevantných predpisov však v tejto otázke pretrvá určitá právna neistota a vyvodzovanie politickej zodpovednosti pre plagiátorstvo záverečných prác nateraz zostáva primárne len na politikoch samotných.
Autor: Mgr. Peter Bielik, advokátska kancelária, LYSINA-ROŠKO&PARTNERS
ako je to (s)právne - je špeciálne označený obsah vytvorený v spolupráci s našimi obchodnými partnermi. Hlavnou úlohou tohto obsahu je predovšetkým podpora marketingových cieľov zaujímavých spoločností, ako aj informovanosť čitateľov o rozličných aktuálnych témach. Formát danej rubriky pozostáva z platenej formy a nepatrí do našej priamej tvorby.