je štát povinný garantovať adekvátnu zdravotnú starostlivosť počas epidémie? Sú orgány verejnej moci oprávnené nútiť zdravotníkov nastúpiť do služby? Bude právne akceptovateľné zavedenie povinného očkovania proti ochoreniu COVID-19? Mám sa ako pacient obávať, že ma bude ošetrovať lekár alebo zdravotná sestra s potvrdenou diagnózou COVID-19?
Pri trende rapídne zvyšujúceho sa počtu infikovaných ochorením COVID-19 si aj z právneho hľadiska kladieme niekoľko otázok. Pandémia ochorenia COVID-19 už preverila schopnosti i možnosti štátu reagovať správne a včas na túto rýchlu a zákernú nákazu. Nákazu, ktorá poškodzuje nielen zdravie, ale preveruje tiež ekonomiku či ľudské vzťahy. Od začiatku epidémie zmenili orgány nášho štátu takmer úplne fungovanie aj našich životov. Zákony, opatrenia či odporúčania.
Čo sa zase od dnes mení? O azda najvýraznejšom dopade môžu hovoriť zdravotníci, pri ktorých nám už akosi zľudovelo označenie „bojovníci v prvej línii“.
medici v službe
Právo na ochranu zdravia má podľa Ústavy SR každý z nás. Na druhej strane – na strane štátu – stojí „deklarovaný pozitívny záväzok štátu účinne zabezpečovať ochranu zdravia, ktorý je realizovaný predovšetkým prijatím právnej úpravy zameranej na ochranu zdravia.“ [Ústavný súd SR, PL. ÚS 5/94] Nášmu základnému ústavnému právu na ochranu zdravia teda zodpovedá „predovšetkým“ záväzok štátu prijímať zodpovedajúcu legislatívu. Práve legislatívny základ zameraný na ochranu zdravia ľudí nastaví celý systém zdravotnej starostlivosti. Takýto systém bude schopný zabezpečiť poskytovanie riadnej, dostupnej a adekvátnej zdravotnej starostlivosti.
Spolu s opätovným schválením novely zákona o elektronických komunikáciách (zákon č. 351/2011 Z. z.), ktorá vyvolala značný rozruch, jednak z dôvodu vetovania tejto novely prezidentkou, ale aj udelením oprávnenia v prospech Úradu verejného zdravotníctva SR (ÚVZ SR) „sledovať“ pohyb osôb prostredníctvom lokalizácie mobilu, bola Národnou radou SR (NRSR) v ten istý deň schválená aj skoro nepovšimnutá novela zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti (zákona č. 578/2004 Z.z.).
Práve touto druhou novelou umožnila NRSR povolať medikov piateho a šiesteho ročníka univerzitného štúdia do slovenských nemocníc. „Schopnosť zdravotných systémov poskytovať zdravotnú starostlivosť v krízových situáciách závisí vo veľkej miere od dostupnosti flexibilnej pracovnej sily“, tak odôvodňuje zákonodarca prijaté zmeny. K zabezpečeniu ústavnej miery poskytovania zdravotnej starostlivosti sa vyjadril Ústavný súd ČR takto: „Zákon neupravuje, akú zdravotnú starostlivosť môže lekár, resp. zdravotnícke zariadenie poskytovať, ale akú musí vo všeobecnom záujme poskytovať, aby všetci poistenci mali rovnakou mierou nárok na také ošetrenie a liečby, ktoré zodpovedajú objektívne zisteným potrebám a požiadavkám náležitej úrovne a lekárskej etiky.“ [Ústavný súd ČR, Pl. ÚS 14/02].
V Českej republike, kde je množstvo zdravotníkov nakazených alebo v karanténe, exekutíva povolala do služby nielen študentov medicíny, ale aj vyslúžilcov na dôchodku. Spomínaná slovenská novela zavádza požiadavku na jednoduchšie výkony medikov, napr. odbery, a tiež na ich výkon pod dohľadom lekárov. Budú však tieto požiadavky zamerané na zachovanie štandardu poskytovanej zdravotnej starostlivosti dodržiavané aj v pandemickej realite?
služba bez ohľadu na chorobu či vystaveniu sa nákaze
Podľa čl. 5 ods. 3 písm. b. ústavného zákona o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu (zákon č. 227/2002 Z.z.), ktorý v súlade s ústavnými výnimkami zo zákazu uloženia nútených prác či služieb, je dovolené v čase núdzového stavu „v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas podľa závažnosti ohrozenia uložiť pracovnú povinnosť výkonu zdravotnej starostlivosti“. Po viacerých protestoch zdravotníkov v rokoch 2011 až 2013 štát ešte na zdravotníkov pritvrdil Trestným zákonom (zákon č. 300/2005 Z.z.), keď v jeho ustanovení § 290a zaviedol trestnú zodpovednosť všetkým osobám, vrátane zdravotníkov, ktorí počas krízovej situácie nevykonajú povinnosť uloženú na ochranu života a zdravia osôb. Popri uvedenom sa natíska závažná právna otázka, či je možné takto prísne sankcionovať zdravotníkov, ktorí pre chorobu nenastúpia do nariadenej služby počas súčasnej pandemickej situácie.
Nedávno nás médiá informovali o pozitívne testovaných lekároch na ochorenie COVID-19, ktorí nastúpili do práce a ošetrovali pacientov. V súčasnosti takýto postup nie je z právneho hľadiska v poriadku. Každá fyzická osoba pozitívne testovaná na ochorenie COVID-19, bez ohľadu na skutočnosť, či ide o lekára, zdravotnú sestru alebo „nezdravotníka“, musí zostať v domácej izolácii. Inak je to však pri priamej expozícií ochorením COVID-19 (tzn. priamemu vystaveniu sa).
Ak sa radový občan stretne s osobou, u ktorej sa potvrdí prítomnosť tohto ochorenia, zostáva v domácej izolácii a o ďalšom postupe rozhodne až výsledok RT-PCR testu. Na druhej strane, zdravotník zostáva naďalej v službe, pokiaľ to nemocnica či iné zariadenie, v ktorom pracuje, považuje v danej situácií za nevyhnutné a zároveň takýto zdravotník nemá žiadne klinické príznaky ochorenia COVID-19. Na prácu tohto zdravotníka sú však kladené zvýšené nároky až do obdržania opakovaného negatívneho výsledku RT-PCR testu.
Napríklad, pracovať môže iba s respirátorom FFP3 bez výdychového ventilu alebo jeho prekrytie musí byť zabezpečené chirurgickým rúškom. Bude časom nevyhnutné, aby zdravotníci bez príznakov, avšak s pozitívnym testom na COVID-19 zostali v službe? Pôjde z pohľadu ústavných štandardov za ošetrenie a liečby, ktoré zodpovedajú objektívne zisteným potrebám a požiadavkám náležitej úrovne a lekárskej etiky?
povinné očkovanie zdravotníkov
Pomôže vakcína? Napriek vysoko žiaducej odbornej diskusii ohľadom potreby vývoja, vhodnosti riešenia, pozitívach či negatívach vyvíjanej vakcíny proti ochoreniu COVID-19, prebehli našou spoločnosťou na túto tému len viaceré hoaxy, a tiež informácia z úst funkcionárov rezortu zdravotníctva o možnom plošnom očkovaní vybraných skupín obyvateľstva, medzi ktoré by sa „zmestili“ aj zdravotníci. Áno, práve zdravotníci sú najmarkantnejšie zasiahnutí expozíciou tohto ochorenia aj rizikom nákazy. Avšak, bola by legislatíva zavádzajúca plošnú povinnosť všetkým zdravotníkom zaočkovať sa proti ochoreniu COVID-19, v súlade s Ústavou SR?
K zákonom stanovenej povinnosti očkovania detí nám Ústavný súd SR poskytol stanovisko v zmysle, že práve takýmito opatreniami štát napĺňa svoj pozitívny ústavný záväzok ochraňovať zdravie ľudí: „Rozhodnutie zákonodarcu o tom, že určitý druh očkovania bude povinný, je rozhodnutím, ktorým realizuje ústavným poriadkom danú možnosť legislatívnych zásahov v oblasti verejného zdravotníctva. .... napĺňajú pozitívny záväzok štátu podľa čl. 40 ústavy.“ [ÚS SR, PL. ÚS 10/2013]. V súvislosti s týmto rozhodnutím je nevyhnutné poznamenať, že Ústavný súd SR posudzoval ústavnosť povinného očkovania, ktoré sa v našich podmienkach vykonávalo už roky, pričom boli dostupné viaceré odborné štúdie, a tiež známe nežiadúce účinky očkovacích vakcín.
Ďalšiu indíciu nám môže poskytnúť aj Ústavný súd ČR: „Testom ústavnosti v tomto význame prejde taká zákonná úprava, pri ktorej možno zistiť sledovanie nejakého legitímneho cieľa a ktorá tak robí spôsobom, ktorý si možno predstaviť ako rozumný prostriedok na jeho dosiahnutie, aj keď nemusí ísť o prostriedok najlepší, najvhodnejší, najúčinnejší či najmúdrejší.“ [Ústavný súd ČR, Pl. ÚS 1/08]. V prípade skúmania ústavnosti avizovaného povinného očkovania zdravotníkov proti ochoreniu COVID-19 bude teda nevyhnutné zohľadniť, či došlo k naplneniu odborných štandardov ohľadom vývoja, klinického skúšania a štúdií takejto vakcíny, alebo či ide len o splnenie akéhosi „tabuľkového“ mimina pre registráciu lieku. Bez reálneho posúdenia nežiadúcich účinkov vakcíny. Pre konečný verdikt bude tiež zásadné posúdenie vyváženosti miery zásahu do osobnej slobody a integrity ľudskej bytosti (ku ktorej pri povinnom očkovaní rozhodne dochádza) voči záujmu spoločnosti na ochrane verejného zdravia ľudí. Nepochybne bude potrebné zohľadniť aj odôvodnené osobné očakávania, že ponúknutá vakcína proti ochoreniu COVID-19 nespôsobí vedľajšie účinky, ktoré by boli horšie, či porovnateľné voči priebehu alebo následkom prekonania ochorenia COVID-19.
nezabúdajme na spolupatričnosť
„Miera, v akej sa princíp zodpovednosti a solidarity prejavuje, závisí od úrovne etického chápania spolužitia v spoločnosti, jej kultúrnosti, ale aj zmyslu jednotlivca pre spravodlivosť a spolupatričnosť k ostatným a zdieľanie ich osudu v určitom čase a mieste.“ [Ústavný súd ČR, Pl. ÚS 2/08]. Táto pandémia preverí viaceré sféry osobného i spoločenského života. Okrem zdravotníckych systémov každého štátu, ktoré sú asi najviac skúšané, bezpochyby preverí právne aj etické rozpoloženie každej spoločnosti, vrátane tej našej.
Autor: Mgr. Barbora Balunová, advokátka LYSINA - ROŠKO & PARTNERS s. r. o.