zatvorenie prevádzok služieb a obmedzená priemyselná výroba budú mať za následok zánik veľkého počtu pracovných miest, ako aj rapídny pokles tržieb podnikateľov. Navyše počas tzv. „prvej vlny“ mali ľudia po rokoch hospodárskeho rastu úspory a očakávali skorý koniec pandémie spolu s príchodom leta. 

V súčasnosti je však vyhliadka podstatne horšia a zastavenie pandémie a s ňou spojený koniec obmedzení je v nedohľadne. Spoločne so strachom z nepoznaného a z úplne nepredvídateľnej budúcnosti rastie v širokej verejnosti nespokojnosť. Ľudia spochybňujú kroky orgánov verejnej moci, ktoré obmedzujú ich bežný život. Napriek tomu, že z ľudského hľadiska možno pochopiť určitú mieru frustrácie spoločnosti, vyznieva viac ako sporné, či uvedené môže byť ospravedlnením „právneho rebelantstva“? 

V médiách a na sociálnych sieťach sa dozvedáme, že platné a účinné normatívne právne akty sú nulitné, resp. protiústavné. Zároveň sme masovo nabádaní, aby sme predmetnými normami nastavené anticovidové opatrenia nedodržiavali. K takýmto počinom totiž dochádza nielen zo strany laickej verejnosti, ale aj zo strany niektorých právnikov, a to vrátane advokátov alebo (bývalých) sudcov. Naskytá sa otázka, či sú početné výzvy na občiansku neposlušnosť alebo úplné ignorovanie opatrení namieste? Nemala by, práve naopak, bezprecedentná doba vyžadovať zvýšenú dôveru v štát a pozitívne právo ako také?

sú anticovidové opatrenia Lex iniusta, ktoré nemusíme dodržiavať?

Úrad verejného zdravotníctva nám ukladá nosiť ochranné pomôcky na prekrytie horných dýchacích ciest, obmedzuje prevádzky a hromadné podujatia, zakazuje a obmedzuje vstup do vnútorných a vonkajších priestorov zariadení, vstup na pracoviská a do iných priestorov zamestnávateľa a nariaďuje osobám s pozitívnym výsledkom testu na ochorenie Covid-19 izoláciu. 

Uvedené opatrenia bezpochyby zasahujú do základných ľudských práv a slobôd, pričom môžu subjektívne vyvolávať pocit nespravodlivosti. Oprávňuje to však kohokoľvek na ich porušenie? V slovenskom právnom režime platí ústavný princíp právnej istoty, ktorý je imanentným princípom právneho štátu. Princíp právnej istoty sa nám zviditeľňuje v požiadavke na stabilitu súdnych rozhodnutí a predvídateľnosť konania orgánov verejnej moci. 

Podstatou princípu právnej istoty je predovšetkým to, že pokiaľ nie je akýkoľvek právny predpis uznaný Ústavným súdom alebo všeobecnými súdmi SR za normatívny právny akt vydaný bez adekvátnej kompetencie, všetky subjekty by sa takýmto všeobecne záväzným právnym predpisom mali riadiť. Je totiž neprijateľné, aby si ktokoľvek mohol podľa vlastnej vôle určiť, ktorý normatívny právny akt považuje za spravodlivý či ústavný, a ktorý nie s tým, že tieto predpisy nebude dodržiavať.

Opačný prístup by logicky vyústil do chaosu. V danej súvislosti poukazujeme aj na Radbruchovu formulu, ktorá rieši konflikt medzi spravodlivosťou a právnou istotou. Podľa nej tento konflikt „pravdepodobne možno riešiť len tak, že pozitívne právo zabezpečované predpismi a mocou má prednosť aj vtedy, keď je obsahovo nespravodlivé a neúčelné, okrem toho, keď rozpor medzi pozitívnym zákonom a spravodlivosťou dosiahne tak neznesiteľnej miery, že zákon musí ako nespravodlivé či nenáležité právo ustúpiť spravodlivosti.“ 

Možno pri anticovidových opatreniach hovoriť o takom zásahu do základných práv a slobôd, ktorý je v neznesiteľnej miere v rozpore so spravodlivosťou? Odpoveď na nastolenú otázku sa pokúsime nájsť pri pohľade na reguláciu povinného prekrytia horných dýchacích ciest v spojitosti s kritikou tohto opatrenia.

povinné nosenie rúška ako neľudské a ponižujúce zaobchádzanie?

Rúško, resp. iná ochranná pomôcka na prekrytie horných dýchacích ciest (t.j. nosa a úst), predstavuje symbol boja s pandémiou. Povinnosť nosiť takéto ochranné pomôcky bola zavedená na základe opatrení Úradu verejného zdravotníctva SR po prvých potvrdených prípadoch ochorenia Covid-19 v mesiaci marec 2020. Následne bola táto regulácia uvoľňovaná alebo sprísňovaná v nadväznosti na aktuálnu epidemiologickú situáciu. 

K dnešnému dňu je predmetná povinnosť stanovená vyhláškou účinnou odo dňa 30. 10. 2020, ktorá zároveň taxatívne určuje aj výnimky z tejto povinnosti. Dotknutá vyhláška je vydaná na základe novelizovaného znenia § 48 ods. 4 písm. r) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia v znení neskorších predpisov. Práve posledná novela zákona č. 355/2007 Z. z. bola prijatá z dôvodu odstránenia nedostatkov vo formálnych náležitostiach týkajúcich sa vydávania opatrení orgánov verejného zdravotníctva. 

No i napriek formálnym nedostatkom pri vydávaní predchádzajúcich opatrení Úradu verejného zdravotníctva Generálna prokuratúra v rámci svojho upozornenia skonštatovala, že „s prihliadnutím na aktuálnu situáciu okolo šírenia ochorenia Covid-19 považuje prokuratúra zachovanie účinnosti prijatých opatrení ÚVZ, aj napriek zistenému porušeniu zákona nielen vo verejnom záujme, ale prioritne aj za nevyhnutné a opodstatnené.“ 

Keď sa však pozrieme na samotnú podstatu predmetného opatrenia, jeho popierači majú za to, že nútenie k prekrytiu horných dýchacích ciest u človeka nenakazeného ochorením Covid-19 môže byť vykladané ako neľudské a ponižujúce zaobchádzanie. 

Uvedená norma by takto bola v rozpore s článkom 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Pri posudzovaní eventuálneho porušenia článku 3 Dohovoru, resp. článku 16 ods. 2 Ústavy SR je nevyhnutné s ohľadom na všetky okolnosti prípadu zisťovať, či konanie alebo opatrenie zo strany štátu presiahlo určitú minimálnu hranicu krutosti či difamácie. Čo považovať za túto hranicu garantovanú čl. 3 Dohovoru nám napovedá napríklad rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v prípade Gennadyi Naumenko v. Ukrajina, v zmysle ktorého sa za uvedené považuje také „použitie fyzickej sily proti jednotlivcovi ..., ktoré nie je nevyhnutné“. 

Ohľadom možného ponižovania ľudí ako následku povinného nosenia rúšok možno poukázať na ďalšie rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, konkrétne v prípade Ireland vs United Kingdom: „Ponižujúce zaobchádzanie je také, ktoré je vedené s cieľom vyvolať pocit strachu, úzkosti a podriadenosti a ktoré je spôsobilé potupiť a ponížiť, prípadne zlomiť fyzický a morálny odpor.“ V posudzovanom kontexte preto nie je možné hovoriť o difamácii, aspoň nie o takej jej intenzite, ktorá by mohla postačovať na porušenie čl. 3 Dohovoru alebo čl. 16 ods. 2 Ústavy SR. 

ústavný zásah do ústavných práv a slobôd

Ľudské práva a základné slobody garantuje tak vyššie spomínaný Dohovor, ako aj Ústava SR. Tieto dokumenty vo svojich jednotlivých článkoch uvádzajú, ktoré z práv je možné obmedziť a zasiahnuť do nich zákonom alebo na základe zákona. Nie každý zásah do Ústavou garantovaných práv a slobôd je teda neústavný. 

Akékoľvek obmedzenie ústavných práv či slobôd však musí rešpektovať princíp proporcionality, čiže musí ísť o primeraný zásah do práv a slobôd. Na tomto mieste poukazujeme na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (Solomakhin v. Ukrajina) k otázke povinného očkovania: „Povinné očkovanie – ako nedobrovoľné lekárske ošetrenie – predstavuje zásah do práva na rešpektovanie súkromného života, ktorý v sebe zahŕňa fyzickú a psychickú integritu osoby, ako je zaručená v článku 8 ods. 1 dohovoru,“ pričom „zásah do sťažovateľovej telesnej integrity by mohol byť považovaný za odôvodnený pri zohľadnení verejného zdravia a nutnosti kontrolovať šírenie infekčných ochorení v regióne.“ 

Dovoľujeme si teda vyjadriť názor, že s ohľadom na súčasné vedecké aj empirické poznatky o ochorení Covid-19 je možné považovať súčasnú mieru obmedzenia ústavných práv a slobôd za primeranú, a teda ústavnú. 

Slovensko čaká náročná budúcnosť. Na to, aby sme ju bez značnej ujmy zvládli, bude potrebná disciplinovanosť a tolerantnosť každého z nás. Keďže niektoré z opatrení sú prejavom našej solidarity voči ostatným, je práve táto doba zrkadlom toho, ako sa dokážeme správať v spoločnosti a či to, čo očakávame od štátu (ochrana našich práv), dokážeme aj my sami poskytnúť svojmu okoliu. 

„Právne rebelantstvo“ nám život a zdravie nezachráni a je na každom z nás, či normatívne právne akty, ktoré môžu potenciálne, vzhľadom na bezprecedentnosť a náročnosť doby, v ktorej sú vytvárané, vykazovať isté formálne defekty, zhodnotíme s použitím zdravého rozumu. Prekonanie pandémie nám azda dopomôže aj k nadobudnutiu dôvery v štát a v posvätnosť práva.

Mgr. Barbora Balunová a JUDr. Martina Lysinová, LL.M.

Lysina-Roško&Partners, s. r. o. 

advokátska kancelária