Ak sa svet zbaví týchto nálepiek, pomôže mu to pochopiť blízkovýchodný konflikt a poopraviť očakávania, ktoré sprevádzajú súčasné vyjednávania.
.abbás o rokovania nemá záujem
O lídrovi palestínskej samosprávy Mahmúdovi Abbásovi sa v mainstreamových médiach píše, že je umiernený a pragmatický. Lenže je to zložitejšie. Aby mohol byť umiernený, musel by sa jasnejšie dištancovať od extrémistov a prestať podnecovať nenávisť voči Izraelu – napríklad rečami o tom, ako dal židovský štát otráviť jeho predchodcu Jásira Arafata. Ak však Abbása porovnáme s jeho hlavným politickým a mocenským rivalom, teda s teroristickým hnutím Hamas, tak potom je Abbás zrejme umiernený. Otázka je, kto príčetný by si už len sadol za jeden stôl s Hamasom. Práve na to hrá Abbás a od toho odvodzuje svoju legitimitu mimo hraníc palestínskej samosprávy. Jeho domáca legitimita je však vratká. Na pásmo Gazy ovládané Hamasom nemá prakticky žiadny dosah a aj ľudia v jeho vlastnom hnutí Fatah nie sú presvedčení, že Abbásovo rozhodnutie ísť vyjednávať s Izraelom je správne.
Napokon, ani sám Abbás sa do nich veľmi nehrnul. Odkladal ich, ako sa dalo, až prišla hrozba, že príde o finančnú pomoc od Američanov. Podľa denníka Jerusalem Post nedávno dostal záchvat hnevu, keď mu neoficiálnou cestou z amerického ministerstva zahraničia odkázali, že ich šéfka Hillary Clintonová oznámi začiatok priamych rokovaní a bude na ňom, či sa ich on zúčastní, alebo nie. Palestínske média to komentovali pomerne presne v tom zmysle, že Washington so sekerkou v ruke prinútil Abbása zliezť z konára. To však neznamená, že Abbás bude ďalej konať podľa amerických želaní.
Svoju pragmatickosť už stihol prejaviť, keď ešte pred začiatkom vyjednávaní vo Washingtone Palestínčanom oznámil, že ak rokovania zlyhajú, bude to chyba Izraela, ktorý pravdepodobne nebude súhlasiť so zmrazením výstavby osád. To dovolí Palestínčanom odkráčať od rokovacieho stola ako ublíženým obetiam konšpirácie zlých Židov a ich pochlebovačov z Bieleho domu a Kapitolu.
Pravda je, že Abbás v tejto chvíli o vyjednávania nemá záujem. Keby ho mal, využil by na začiatok rokovaní izraelské moratórium na výstavbu osád. Zaiste, nebolo ultrasuper perfektné, lebo nezahŕňalo východný Jeruzalem, ale bolo. Veď netreba zabúdať, že do osád sa vozili tehly a betón aj za väčších mierotvorcov, ako je súčasný premiér Benjamin Netanjahu.
.netanjahu možno prekvapí.
S obľubou mu hovoria jastrab. A on sa tomu nebráni. Izraelská verejnosť vyfackaná dohodami z Oslo a napokon aj stiahnutím osadníkov z pásma Gazy asi jastraba potrebuje. Napokon, pokiaľ ide o vyjednávania s Palestínčanmi, podobnú rétoriku ako pravicový premiér má aj jeho ľavicový koaličný partner Ehud Barak. Tam kde by západné liberálne médiá rady videli ideologický rozpor, žiadny neexistuje. Pre Izrael je bezpečnosť hlavná mantra. Najmä ak jeho premiér aj minister obrany prešli službou v elitných jednotkách.
Keď Netanjahu odchádzal do Washingtonu, opäť pripomínal svojho dávnejšieho predchodcu vo funkcii: premiéra aj šéfa Likudu Menachema Begina. Ten bol plnokrvný jastrab a dosiahol mier s Egyptom. Netanjahu sa inštinktívne prikláňa k izraelskému presvedčeniu, že ústupky sú možné len vtedy, ak sa nás partner obáva.
Na rozdiel od Abbása je Netnajahu pomerne populárny premiér. Izraelčania okrem toho majú pocit, že keď hovorí o historickej šanci na mier, len blufuje, aby úplne nevytočil Američanov, od ktorých Izrael teraz čaká veľkú zásielku vojenskej pomoci a ktorí mu kryjú chrbát aj v niektorých ťažko udržateľných kauzách. Tou by mohol byť napríklad aj stále možný izraelský útok na Irán.
Analytici sú presvedčení, že ak by niekto mohol prekvapiť, tak by to mohol byť Netanjahu. Ak by urobil dvojitý bluf – teda, že by blufoval, že blufuje Američanom, mohlo by sa mu to podariť. A možno by mu to verejnosť aj zhltla. Reči o tom, že výrazné ústupky Palestínčanom by od neho odvrátili menších koaličných partnerov, platia len dovtedy, kým si pripomenieme, že nábožného Eli Jišaia môže Netanjahu postrašiť prehodnotením sociálnej politiky, ktorá by postihla hlavne jeho voličov z mnohodetných rodín. A populistu Liebermana zase stále máta vyšetrovanie jeho údajnej korupcie. Má sa onedlho skončiť a ak sú dôkazy proti nemu, ktoré zverejnili izraelské média, skutočné, Lieberman sa môže s kariérou v politike rozlúčiť. Jeho zoskupenie pritom bez lídra neobstojí. Navyše, Netanjahuovi sa do vlády môže prihlásiť stredopravá strana Kadima, ktorá má sympatie Obamovej administratívy. A ak sa aj bude líderka Kadimy Cipi Livni okúňať, niekto z jej spolustraníkov Netanjahuovi kývne. Aj za cenu rozdelenia strany.
.obama riskuje ďalšie fiasko
Netanjahua a Abbása predsa len niečo spája. Obaja sú presvedčení, že na rokovania ich pozval líder, ktorého hviezda zhasína. Barack Obama nie je novou krvou: jeho úspech bol zmesou marketingu a viery, že horšie to už nemôže byť. Ani v zahraničnej politike si Obama meno neurobil a získanie Nobelovej ceny mieru mu tiež nepomohlo. Skôr posilnilo jeho presvedčenie, že musí postaviť zahraničnú politiku predchádzajúcej vlády na hlavu. Podáva ruku moslimskému svetu, ktorý ju odmieta, verejne poníži izraelského premiéra a potom to musí naprávať, lebo hoci židovskí demokrati Netanjahua neobľubujú, prezidentovi rázne ozrejmili, že toto sa nerobí.
Obama pred novembrovými voľbami riskuje ďalšie fiasko. Jeho partneri to vedia a o to ľahšie sa im do Washingtonu šlo.