Aktivisti od Al Gora po Leonarda DiCapria už roky tvrdia, že správanie jednotlivcov, akým je jazda v hospodárnejších autách a používanie úspornejších žiaroviek, predstavuje kľúčový prvok riešenia globálneho otepľovania. Klimatický panel OSN a Medzinárodná energetická agentúra tento názor prízvukujú a trvajú na tom, že vyššia energetická účinnosť by mohla znížiť spotrebu energie až o 30 percent. Ale je to naozaj pravda?
Začiatkom 70. rokov spotreboval priemerný Američan približne 70 miliónov britských tepelných jednotiek (BTU) ročne na vykurovanie, chladenie a napájanie svojho domu. Odvtedy sme v oblasti energetickej účinnosti urobili obrovský krok vpred. Ako nedávno uviedol Washington Post, umývačky riadu dnes spotrebúvajú o 45 percent menej energie než pred dvadsiatimi rokmi, chladničky o 51 percent menej. Koľko energie teda Američania spotrebúvajú vo svojich domovoch dnes? Pri prepočte na hlavu je tento údaj asi rovnaký ako pred 40 rokmi: 70 miliónov BTU ...
Prekvapivá absencia zmeny je výsledkom javu, ktorému ekonómovia hovoria „indukcia spotreby". Tento jav je dôverne známy mestským plánovačom, ktorí už dávno zistili, že výstavba nových ciest nezmierni dopravné zápchy – len podnieti viac ľudí na to, aby nasadli do auta a jazdili.
Človek by si možno myslel, že keď sa naučí niečo spotrebúvať úspornejšie, výsledne toho spotrebuje menej, ale opak je pravda: čím úspornejšie dokážeme niečo spotrebúvať, tým viac toho, pravdepodobne, spotrebujeme. Úspornosť spotrebu neznižuje, ale zvyšuje.
V auguste energetický ekonóm Harry Saunders a štyria jeho kolegovia zo Sandijských národných laboratórií pri americkom ministerstve energetiky publikovali v časopise Journal of Physics zaujímavé závery. Ako Saunders uviedol v súhrne, on a jeho kolegovia, čerpajúc z „300-ročných dôkazov" zistili, že „postupne, ako sa osvetlenie stáva energeticky prísnejším a tým aj lacnejším, spotrebúvame ho čoraz viac". Z toho dôvodu sa podiel prostriedkov vynakladaných na osvetlenie za posledné tri storočia prakticky nezmenil a stále predstavuje asi 0,72 percenta HDP.
Ako Saunders a jeho kolegovia vo svojom článku poznamenávajú, „bolo tak vo Veľkej Británii v roku 1700, je to tak v nerozvinutom svete, nepripojenom na elektrické siete, a je to tak aj v modernom svete využívajúcom tie najvyspelejšie svetelné technológie". Záver, ktorý z toho Saunders a jeho spoluautori vyvodzujú, je prekvapivý a zároveň ťažko vyvrátiteľný: zavádzanie čoraz účinnejších svetelných technológií neznižuje našu spotrebu elektriny, ale s oveľa vyššou pravdepodobnosťou vedie k nárastu spotreby svetla.
Význam týchto zistení pre klimatickú politiku možno označiť za nedozerný. Oznamujú nám, že zvyšovanie energetickej účinnosti je síce nepochybne dobrá vec, ale takmer určite to nie je liek na globálne otepľovanie. Alebo, ako to formuluje Saunders, „energetická účinnosť môže priniesť čistý pozitívny efekt pri zvyšovaní ekonomickej produktivity a rastu, ale nemalo by sa na ňu spoliehať ako na spôsob zníženia spotreby energie, a tým aj emisií skleníkových plynov".
Nie je to argument, ktorý by mal kohokoľvek motivovať na to, aby šiel a kúpil si obrovský automobil. Nemali by sme sa však klamať v názore, že keď vymeníme svoje súčasné auto za menšie alebo nahradíme svoje žiarovky tými energeticky úspornými, zasadíme tým ranu klimatickým zmenám. Možno nás hreje veriť, že existujú lacné a jednoduché riešenia, ktoré ako jednotlivci môžeme na zástavu globálneho otepľovania urobiť, alebo že odpoveďou je pokračovať v honbe za chimérou globálnej dohody o uhlíkových škrtoch, ako sa teraz deje v Cancúne. Skutočná vec, ktorú môžeme podniknúť, je však vyvíjať na politikov tlak , aby na stôl položili múdrejšie nápady. Copyright: Project Syndicate, 2010