Keď som Sandre zavolala spať, z môjho zdesenia sa len smiala a vysvetlila mi, že frantíškáni, ktorí chodia pomáhať bezdomovcom z Notabene, zbadali na schránke moje meno a spýtali sa, či nie som náhodou tá speváčka zo Živých kvetov. Vraj nejaký františkán počúva našu kapelu a už ju rozšíril aj medzi viacerých mníchov. Bola som vydesená. Františkáni našu kapelu? Panebože. A čo odo mňa chcú tí františkáni? „Pýtajú sa, či ich neprídeš pozrieť do kláštora, chcú sa s tebou zoznámiť,“ zabávala sa Sandra. „Tak im odkáž, že či sa neboja bosoriek!“ povedala som jej napokon a tým som myslela, že vec je vybavená. O chvíľu mi prišla od Sandry odpoveď: „Neboja sa bosoriek. Tešia sa na ne.“
Pripadalo mi to ako hodená rukavica. A tak som sa ja, „neznabožica“, ako sme si hovorili v jednom predstavení divadla Stoka, o pár dní vybrala do kláštora na Františkánske námestie, zababušená do sidovky ako do nepreniknuteľného panciera, odhodlaná odraziť akékoľvek náboženské chiméry. Tam ma už čakal človek-mních s ružou v ruke. Na prvý pohľad ani nevyzeral úchylne. Predstavil sa ako „brat Filip“. Veselo pobehoval okolo mňa a stále niečo rozprával. Zdalo sa mi, že je na rozpakoch skôr on zo mňa, než ja z neho. „A tak to má byť,“ pomyslela som si, „majú, čo chceli!“
Nejaký ďalší usmievavý mladík otvoril masívnu bránu a šliapali sme do starodávnych kamenných schodov. A potom už som stála uprostred kláštora, v spoločenskej miestnosti či klubovni a smiali sa na mňa akísi horolezci – normálne, zdravo, sympaticky vyzerajúci muži v hnedých hábitoch i v civile, zarastení i celkom holobriadkovia, cerili sa a zuby, oči im svietili. Vrúcne mi stískali ruku a pýtali sa, čo si dám – na stole boli všemožné dobrotky – dokonca si pamätám celú obrovskú nádobu medu, to aby náhodou nechýbalo – do čaju. Vládla tam taká číra radosť a dôvera ako v pionierskom tábore v oddieli lienok po vyhratej táborovej olympiáde. Až sa mi hlava zatočila.
Spoločenská miestnosť či klubovňa, kde ma privítali mnísi, bola inak presne oná miestnosť, kde sa mali o štyri roky neskôr páchať nemravnosti mníchov s deťmi vo vymyslenej afére, ktorej odhalenia skutočných zámerov sa hádam ešte dožijeme. Miestnosť je hneď vedľa jedálne, kuchyne a rôznych spoločných priestorov. Je to miestnosť totálne priechodná a vkuse otváraná, takže ihneď, keď som si prečítala správu z internetovej TV JOJ o odhalení františkánskej pedofílie na tomto mieste a nafúknuté zverstvá o diabolských ejakulátoch po stenách, vedela som, že je to holý nezmysel! Utajiť niečo také pred ostatnými mníchmi by bolo celkom nemožné. To by v pedofílii musel byť namočený ozaj celý kláštor, a to už je hádam aj na konšpiráciu o pedofilných mníchoch veľa. Ale vtedy už, v čase aféry, by som za niektorých z nich dala aj ruku do ohňa.
A tak som tam stála uprostred kláštora a nechápala. Boli tu predo mnou úplne iné typy, než aké som čakala. Žiadni zakrsnutí knihomoli a čudáci. Nikto sa neštylizoval do ničoho. Rovní a pekní muži. Žiadne kreatúry. Žiadny ustráchaný náboženský krúžok. Skôr odhodlaní blázni v tom najlepšom zmysle slova, idealisti!
Po pätnástich rokoch v alternatívnom divadle Stoka, kde som robila od upratovačky po herečku okrem ekonomiky hádam všetko a prežila so Stokou celý jej drsný život a dlhé, pre sadistu priam pikantné umieranie, som o slovenskom katolicizme mala svoju mienku: zastrašení malí ľudkovia, ktorí vidia satana v každej nadávke a pritom denne otrocky kolaborujú so zlom a ani hlavu nedvihnú. Za tie roky sa toho okolo nás nazbieralo dosť. Na niektoré veci sa nedá zabudnáť. Napríklad, keď sa herec Jožko Chmel vrátil po sviatkoch z rodnej Oravy do Stoky na skúšku, opisoval nám, ako ho doma obkolesili ľudia a pýtali sa ho, čo je na tom pravdy, že vraj „vy tam v tej Stoke žeriete šnúrky od topánok?! „Stoka mala od začiatku väčšinovú podporu v takýchto mýtoch a legendách. Väčšina takzvaných kresťanov by do nášho divadla už pre ten provokačný názov ani nevošla a v predstavení Gala, v jednej nevinnej paródii na slovenskú padrámu rozohranú medzi skupinkou akýchsi pišťankovsko-danglárovských degenerátov, v malej, kvázi rodinnej ságe s názvom Kto rozjebal betlehem?! by asi nenašla nič humorné. Chápem, že každému je smiešne niečo iné, ale zároveň nemôžem prestať krútiť hlavou nad tým, aké je u nás bežné tolerovať ozajstné zlo, nechať sa okrádať, prípadne kradnúť, čo sa dá a pritom omdlievať pri jednej nadávke v komickej scénke divadelného predstavenia! My slovenskí katolíci (medzi ktorých sa musím rátať, keďže som pokrstená), sme, čo sa humoru týka, skostnatení až hanba a mali by sme sa veru učiť smiať sa na sebe od Židov a ich náboženských anekdot.
Apropo, v časoch najväčšej slávy Stoky bolo dokonca pod Mostom SNP nastriekané: Stoka – Židia! A Dávidova hviezda pri tom. Skutočný dôkaz, že sme niečo na Slovensku dokázali je, že nám aj do Židov nadávali. Všetka česť!
Stoka... Pre tzv.„veriacich“ sme boli tabu. Boli sme ako obávaná čierna skrinka pohodená niekde na periférii starého mesta. Len to neotvoriť. Len si nevypočuť tie strašné dialógy!
A keď neskôr mesto ovládli „tí dobrí“ a „tí slušní“ kresťanskí meštiaci a leštili sa posledné kľučky na panských stajniach a oživovali schőnenaziovia, to už bola Stoka úplne bezmocná – podradná banda bláznov na okraji slušnej spoločnosti.
Tak to bolo aj s našou kapelou. Vyšla zo Stoky, hrávala najprv aj v divadelnej sále, ale zrodila sa až z malých koncertov, pri ktorých sa nesedí tichučko, ale stojí sa v krčme a nikto nemá žiadny problém si ťa nevšímať, po prípade hovoriť nahlas svoje názory, keď hráš tak, že to nikoho nezaujíma. Buď to vzdáš, alebo zahráš niečo také, že sa ľuďom postavia chlpy, povieš niečo také, že stíchnu a chvíľu držia ústa zavreté, prípade dokorán otvorené. Keď sa to podarí raz, vieš, že sa to dá. A tak sme to chceli! Hrať v tichej sále, kde sa nesmie piť, fajčiť, hovoriť nahlas, pre slušných, usadených divákov je pohodlné. Ale je to ako hrať za sklom. Žiadny skutočný dotyk. To nás nebavilo. Chceli sme to rozbaliť! Rozhádzať to všetko po celej miestnosti! Chceli sme kričať do tých uší! Červených od vzrušenia! Držať sa za plecia a skákať rovnocenne s hocikým, kto to cíti ako my. Hrať holé, kovové pesničky, so zvonivým zvukom a s príchuťou železa v ústach, prudké ako zamrznutá brána na jazyku nášho detstva! Tak! A nepatriť nikam, nezmestiť sa do kolónky. Ani folk, ani punk, ani ten hnusný rock, ani nič... Nemuzicírovať. Nerobiť z toho umenie. Nesnažiť sa nikam preraziť, pchať. Hrať niečo také, čo sa nevolá nijako. Pesničky. Prosté a zázračné, krivé, autentické. A vždy si nás aj našli len ľudia ako my, ľudia z nášho cesta.
A tu zrazu toto. Františkánski mnísi!
A tak som tam stála, v spoločenskej miestnosti kláštora, dotýkali sme sa navzájom kukadlami a ľady sa rýchlo roztápali. Mních Martin mi podal ruku a povedal o Rafaelovi, ktorý nás objavil a ktorý je momentálne „odvelený do Fiľakova“, takže tu nie je. „Ale on vás púšťa každému, kto tam za ním príde.“ A Martin rozprával, krútil nosom, trúsil vtipy. Humor nás hneď spojil. Ako keby som ho poznala sto rokov. Františkánsky mních! Tak to som nečakala. Nedokázala som to hneď vstrebať. Bilo sa to vo mne. Ja, “úchyláčka” zo Stoky. Ten obrovský Kristus v jedálni. Utekala som okolo neho, hrozivého, na záchod, bála som sa ho ako čert kríža!
V tom prvotnom šoku som všetky tie symboly videla akousi zveličenou optikou, pamätám si, ako som kamarátom z kapely rozprávala: „Majú tam takéhoto obrrrrrovského Krista v jedálni,“ po prvej návšteve som mala pocit, že mal hádam tri metre... Až keď som bola o pár mesiacov, už predsa len celkom zmierená s týmito frantíkmi, opäť v kláštore, uvedomila som si, že ten Kristus v jedálni je celkom obyčajná, polmetrová soška...
Verím, že niekto vychovaný v náboženskom duchu, čítajúc tieto moje riadky, si vraví, že preháňam, alebo krúti hlavou nad tým, že som hádam doteraz žila medzi mohamedánmi, keď to všetko takto vyhrotene prežívam. Ale nie je to tak. Tak ako sa takzvaní bigotní veriaci boja ateistov, tak sa takzvaní „bezbožníci“ boja veriacich a majú na to svoje dôvody. Predsudky sú na oboch stranách a niet sa čo diviť.
Teraz, keď vidím mestom s krížmi pochodovať dav veriacich, protestujúcich proti homosexualite, absolútne si ich nespájam s mníchmi, s tými, ktorých poznám osobne a ktorí podľa mňa žijú neuveriteľný ideál – v mene všeobecného dobra sa vzdať seba, svojich súkromných „žaburín“, aby tu naplno mohli byť pre druhých. V totálnom nasadení. A – odpustite tú trúfalú rovnosť – aj pre homosexuálov.
Jedni vidia vo viere slobodu a možnosť absolútnej lásky a druhí sa boja, že o niečo prídu a chcú to mať pod zámkom. Chcú mať na to patent. A tak je to predsa všade!
Jedni túžia hrať skvelé pesničky, aby tým skvelým pesničkám mohli slúžiť. A druhí chcú hrať skvelé pesničky, aby tie skvelé pesničky poslúžili im...
Každý má možnosť voľby.
A ja som v mníchoch, na môj veľký úžas, našla to, čo hľadám stále. Kamarátov. Idealistov. Bratov. V ten prvý deň v spoločenskej miestnosti kláštora sa mi z toho úžasu nad tými novými, nečakanými, ohromnými ľudskými zdrojmi, zatočila hlava.
Tuším, že som sa pozerala práve do rozrehotaného bieleho chrupu mnícha, ktorý bol potom o štyri roky jedným z obvinených vo vymyslenej pedofilnej afére, ale to nie som si istá. Skrátka som tam stála a na pár sekúnd zažila zvláštny stav. Niekto by to možno nazval halucináciou, niekto dejà vu, niekto zjavením, ja som to vzápätí pripisovala nikotínovému “absťáku” za tých pár hodín, čo som v kláštore nemohla fajčiť. Neviem. Ale keď som sa k tomu neskôr vracala, pripadalo mi to zaujímavé. Pamätám si, že sme sa smiali a cítila som to šťastie, ktoré je výnimočné. Pocit, že nemám vôbec z ničoho strach. V hlave sa mi zrazu rozlialo niečo také, ako keď náhle zasvieti slnko. Medové teplo. No a v tom momente som sa uvidela čupieť – samu seba, ešte malú, na pieskovisku, cítila som, že to som ja a zároveň (a to mi pripadá na tejto vidine najzaujímavejšie), že ZÁROVEŇ som videla samu seba akoby z nadhľadu, no a ZÁROVEŇ, v tej istej chvíli, ako v nejakom elaboráte toho všetkého, mi prebehlo hlavou toto: „Nie sme sami, nie sme tu sami!“ A čistá radosť z toho! A neviem, či to hovoril niekto vo mne na tom pieskovisku, či nejaký komentár nado mnou či čo, všetko sa to odohralo v takom krátkom oslnení a náhle, ako keď sa rozžhaví v žiarovke knôt, spôsobilo to radosť až na hranici rozkoše, tak sa mi to rozlialo v hlave ako smiech, pozerajúc sa do rozrehotaného chrupu mnícha. Hneď som šla na cigu pred kláštor a myslela si, že „to sa mi len zdalo“. Ale potom som sa musela k tomu vracať často, pretože taký druh halucinácie som veru nezažila.
No, myslite si čo chcete, pokojne, píšem to preto, lebo verím, že ten pocit, byť zároveň vonku aj vnútri seba, ešte niekto iný zažil a že sa mi hádam ozve v duchu spoločného hesla: „Nie sme tu sami!“ Je mi fuk, aké je skutočné, objektívne vysvetlenie tejto vidiny. Mne to život nezmenilo. Možno je to prirodzený dôsledok eufórie po takom silnom objavení a zvítaní sa s novými bratmi, ktorých dnes už pokojne hrdo nazvem božími bojovníkmi.
V ten deň som strávila v kláštore štyri hodiny a potom, keď sa zotmelo, s Gustom a Martinom, tridsaťročnými mníchmi, sme sa pobrali smerom ku mne, že ma odprevadia domov. U mňa sme potom strávili asi ďalších šesť hodín... Nemohli sme sa dorozprávať. Akoby sme žili úplne paralelné životy a spájalo nás strašne mnoho! V ten večer sa začalo jedno ohromné kamarátstvo.
Hneď na druhý deň som obvolala celú kapelu a opisovala im toto vzrušujúce stretnutie. Na moje prekvapenie nikto nebol šokovaný, naopak, mala som pocit, že ich to ihneď nadchlo a chceli sa s mníchmi stretnúť.
K našim novým kapelovým františkánskym bratom potom už chýbal po Martinovi a Gustovi len Rafael. Ten Rafo, čo nás objavil a „podsúval“ iným.
S Rafom som sa zoznámila o pár týždňov neskôr. To už sme mali dohodnuté rande v krčme U Eda s Gustom, Martinom, aj s celou našou kapelou. Pamätám si, že hneď, ako som vošla, stretli sa nám s Rafom pohľady. Sedel v rohu a v očakávaní sa pozeral ku dverám. Na tie jeho iskričky v očiach nezabudnem nikdy. Akoby mi hovoril: „Tak toto je tá naša textárka? No paráda! Pome na to!“ To je celý Rafo. Nepovie toho veľa. Podá vám veľkú ruku, zahniezdi sa ako medveď, ktorý chce byť menší, akoby nevedel, čo so samým sebou, niečo prehodí, aby to nebolo také vážne. A hanblivo sa zubí. Teší sa z vás. Raduje! Rafo je zjav. Rozmýšľala som nad ním veľa. Aj s Martinom a Gustom. Človek, ktorý verí v druhých ľudí tak slobodne, odvážne a priamo, bez predsudkov a vrúcne, musí mať obrovské srdce. Ale nie je to len to. Nie je v tom len nejaká naivita či romantické prianie. Je to dômyselné a pritom celkom prosté. Ako zaviazať si šnúrky na topánke. Rafo je magnet. Pri ňom akoby každý cítil šancu byť dobrý. To je všetko. Nič viac. Žiadna teológia. Len obrovský priestor. Nič vám nevnucuje, ani neradí. Ale ani nezľavuje z nárokov na život. Je v ňom čosi ako vznešenosť, v tomto človeku. Čosi neskazené a veľkorysé na vás hľadí zvnútra zvedavými očami. A pritom Rafo je len jedno radostné decko, kamarát z vašej materskej škôlky! Človek sa pri ňom cíti ihneď slobodne, priam sa v tom kúpe. Rafo má, skrátka, naozaj rád ľudí!
Už ho vidím, ako si to číta, v duchu prehodí akési slabé „jeeeej, to nieee“, pošúcha si ruky o menčestráky, lebo sa mu z tých mojich veľkých rečí zapotili dlane a už sa aj smeje.
Ešte jednu vzácnu vec som u Rafa vypozorovala: Nikdy na nikoho nekydá ani nenadáva. Keď mu už niekto naozaj lezie na nervy, alebo ho sklame, lebo spravil niečo fakt hrozné, mrzí ho to, bolí, chodí, krúti hlavou, šomre, vzdychá, ale potom sa nad tým vzápätí zabáva. Robí si z toho človeka srandu. Rehlí sa na ňom presne tak, ako sa rehlíme sami na sebe, keď si spomenieme na všetky tie blbosti, čo sme v živote napáchali. O nič viac a o nič menej!
Tak toto je Rafo, Rafael, tridsaťpäťročný františkán a misionár, tohto času v Kazachstane, v meste Taldikurgan, dúfam, že som vám ho v skratke aspoň trochu priblížila.
A teraz už hádam chápete, prečo sa jedna neznabožica vydala na takú dlhú púť spolu s jedným ďalším bláznom a svojím psom Sanou, starým modrým Fordom Transit do Kazachstanu, až k čínskym hraniciam, aby sa opäť pozrela tomuto človeku do očí, lebo dajako divne vyprahla, vydala sa za ním, bláznom a idealistom, aby sa spolu s ním napila z tej istej studničky, prežila s ním pár dní a našla zase seba.
Kdesi som si prečítala citát: „Všechno, co se povznáší, se musí setkat.“ Verím na to. My, rozhádaná spoločnosť, žijeme v takých úzkych škatuľkách a skupinkách, že to hádam ani nie je pravda. Feministky. Katolíci. Homosexuáli. Stokári. Pankáči. Ateisti. Liberáli. Znie to ako nadávky! Som z toho unavená. Ako preklenúť tieto smiešne chlieviky? Ťažko. V časoch, keď som sa zoznámila s mníchmi, už divadlo Stoka bolo len opusteným prázdnym barakom odsúdeným na likvidáciu. A my, pohrobkovia Stoky, cítili sme sa ako zbití psi. Blaho Uhlár prišiel o všetko, čo idealisticky budoval, dodnes sa z toho nespamätal, že bol „vyhladený“. Ja som v tom čase brala antidepresíva, syndróm vyhorených. Jediné, čo chytilo druhý dych, bola naša kapela. Vždy som ju brala ako zázračný strojček, ktorý mení všetko zlé, čo nás v tej Stoke – a v živote vôbec – stretlo, na dobré. Lebo keď to povýšite na pieseň, vždy máte šancu, že zaletí k tým, ku ktorým patrí. Sama si ich nájde, určí si ich. A tak sa, paradoxne, stalo, že tí outsideri zo Stoky, tí divní patróni, ktorých sú naše songy plné, si našli okrem iných aj františkánskych mníchov. Buď Bohu chvála za to!
Dumala som tu o náboženstve, ktoré nemám, ale ešte som nenapísala o viere, ktorú mám. U mnohých takzvaných neveriacich je to s vierou podobné. Je tu. Hoci o tom neradi hovoríme. Hoci nechodíme do kostolov. Takí ľudia ako my nevedia len tak vypustiť z úst, že veria v Boha. Pretože sa im bridia tie frázy o viere. Pretože si netrúfajú byť tým takí istí. Ja by som sa dokázala podpísať pod výrok: „Verím, dúfam, že verím.“ Môžem len dúfať, nemôžem to tvrdiť! Čo ja viem, čo by som robila v momente, keď sa rozhoduje o tom najťažšom, umrieť pre pravdu? A kto si z vás, nasledovníkov Krista, môže byť istý tým, že by radšej umrel, než by zjedol mäso svojho brata?
Viem, čo mi chcete povedať, že sú aj iné, povznášajúcejšie aspekty viery. Áno, ale mne sa nepáči, ako takzvaní kresťania demonštrujú svoju vieru spoločensky, akoby boli lepší, čistejší, správnejší. Nie sú. Na hranici noža za každého hovorí jeho holý skutok, nič viac. A prečo by vzťah človeka so svojím svedomím mal byť verejne deklarovaný? Mne sa nepáčia tie verejne vyvrátené očné bielka k vežiam kostolov a frázy s tým spojené. Nepotrebujem ich.
Môj dedo, Ján Fabini, bol z bigotnej talianskej katolíckej rodiny kamenárov zo severu, niekde od Milána. Jeho prarodičia spolu so štyrmi synmi prišli na Slovensko stavať trať. Synovia boli ešte mladí, vyrástli tu, usadili sa tu, založili rodiny. Dedo sa ako mladý muž dal na štúdium teológie, avšak v treťom ročníku zasadla na fakulte komisia a milému Jankovi oznámila, že sa skôr hodí pre svetský život. Hrdý Ján poslúchol, ale zložilo ho to. Dlho mu trvalo, kým sa pozviechal. Potom však stretol Irenu Zajačekovú, ktorá prišla ako mladá mestská diva učiť na dedinu slovenčinu a zamiloval sa do nej. Na úplný nesúhlas svojej vlastnej bigotnej rodiny, ktorá omdlievala, mladú Irenku ohovárala, že je komunistka, pretože paktuje so Židmi.
Dedo už potom, po skončení štúdia, síce sympatizoval s mnohými ľuďmi viery, kamarátil sa s básnikom Dilongom a mnohými inými, ale do kostola už nevkročil. „Všetko, čo potrebuje človek vedieť, je to, že je DOBRO, ktoré sa spája v dobrých skutkoch a myšlienkach a ZLO, ktoré to všetko ničí. Viac o tom netreba filozofovať.“ To bol jeho názor. Názor človeka, ktorý namiesto rečí o rómskom probléme založil školu pre Cigánov v Krompachoch, donútil všetky tie deti do nej chodiť, umývať sa, nosiť školské uniformy a učil ich čítať a písať. Táto jednoduchá matematika dobra a zla sa, možno nechtiac, možno chtiac, prevtelila do maminej výchovy. Žiadne chodenie do kostola! Žiadne citáty z Biblie! Žiadne teologické tmárstvo!
Hovorím to nie preto, aby som hovorila o sebe ako o niečom špeciálnom. Naopak. Všetci sme poznační nejakým takýmto vývojom, jedni smerom k viere, jedni od viery a naše predsudky o sebe navzájom sú našou najväčšou brzdou. Lebo strach z kríža, rovnako ako strach z liberalizmu, strach z vtipov o viere, ale aj strach z viery samotnej, nám bráni vidieť skutočné zlo, ktoré nás okupuje a triumfuje na našom malom Slovensku dnes a denne!
Našou najväčšou brzdou je skepsa a nedôvera voči tým druhým, ktorí by mohli byť naši bratia a hovorím to úprimne za seba ako obeť tejto skepsy. Dnes už, aj vďaka františkánom, vidím, aké smiešne sú predsudky jednej skupiny voči druhej. Keby sa na nás pozeral E.T. z vesmíru, veľmi by nerozumel, čím sa tak líšime. Nechápal by nič.
Sme tu a mýlime sa...
Františkáni – kamaráti, sú už dnes, v roku 2010, úplnou súčasťou môjho sveta. Rada s nimi polemizujem, ale najčastejšie si rozumieme, posiľňujeme sa a inšpirujeme. Ani tie teologické dišputy nie sú také odtrhnuté od môjho sveta, ako by sa zdalo! Ba práve naopak. Vyžívam sa v nich. A keď mi nedávno došiel aj druhý dych a začala ma zvnútra rozožierať tá slovenská choroba zvaná skepsa, rozhodla som sa vydať za bratom Rafaelom do Kazachstanu. Napiť sa z jeho zdroja čistej nekontaminovanej vody. A urobiť pre to všetko!
S tou bláznivou myšlienkou som sa pohrávala už dlhšie, odkedy Rafo odišiel na misiu a zrazu bola naša partička oslabená o jeho ctenú prítomnosť. S Martinom sme plánovali navštíviť Rafa letecky, pristáť v Almati a ten kúsok k čínskym hraniciam už nebol vážny problém. Lenže. Moja duša prahla po nejakom skutočnom dobrodružstve, ceste, niečom, čo nebude len také ľahké. Ak chcete skepsu vyrvať z koreňov, musíte pohnúť sami sebou. A to nie je len tak. Za tento šialený nápad, ísť do Kazachstanu autom, samozrejme, môže aj Rafo, lebo mi pri jednom telefonickom rozhovore povedal, že „autom je to tak maximálne týždeň“...
A čo sa nestalo? Na koncert do Levíc nás sčista-jasna jedného dňa viezol na krásnom starom modrom Forde Transit mladý chalan s prezývkou Lafo. Bol to parádny výlet, po koncerte nám jeho usporiadateľ dal k dispozícii chatu uprostred čistého prírodného raja, kde sme sa na druhý deň vytešovali ako deti. Popri hraní na španielky a popíjaní, ako takí buržuji, sme sa každú chvíľu od horúčavy, v tenkých letných šatách, vrhali schladiť do prírodného jazierka rovno pod nosom! Mali sme aj dosť času na rozhovory a Lafo, z ktorého sa vykľul fanatik do „starých dobrých Fordov“, nám opisoval svoje cesty Fordom Transit od Sýrie až po Irán. A bolo to jasné! Do Kazachstanu pôjdeme spolu! S Lafom za Rafom! Samozrejme – aj s mníchom Martinom. A niekto sa k nám ešte pridá!
Veci sa vyvíjali ako v napínavej dráme. Dvaja Lafovi kamoši a skúsení cestovatelia nakoniec cestu vzdali. A mnícha Martina nepustili z kláštora, lebo by vraj vynechal veľa školy. (Ešte teraz vidím Rafa, ako nad tým nešťastne krúti hlavou v kuchynke na fare v Taldikurgane, haha, Rafo, vzápätí len tak odfrkne to svoje „do rici“ , vstáva a nalieva radšej všetkým slivovicu, ktorú sme doniesli ako vzácny dar.) To, že Martina nepustili, bola ozajstná rana. S tým sme nerátali. V Martinovi sme mali od začiatku s Lafom veľkú oporu. Na čo sme sa spoliehali? Neviem. Ale pri ňom sa človek cíti pokojný aj v úzkom obkolesení mladými opitými skínmi na Gotku... Sedíte pri ňom na lavičke, náhle sú pri vás akísi výrastkovia a Martin sa s nimi pokojne rozpráva o tom, odkiaľ sú a čo robia, kam majú namierené, haha, a to by ste sa divili, akí sú z toho jeho pokoja sami krotkí!
A tu zrazu toto – Martina nepustili z kláštora! Najprv mi až slzy vyhŕkli, chodila som ako bez duše mestom a večer som vážne rozmýšľala nad tým, že dvaja ísť nemôžeme. Že to musíme vzdať. Vtedy mi napísal Lafo takýto mail: „Doteraz si to nikdy nevzdala a ja som ti veril. Nevzdávajme to! Radšej sa vráťme z polovice cesty!“
Nebolo veľa času hľadať ďalšieho blázna do partie. Museli sme vybavovať víza. Napokon sme teda v našom odhodlaní naozaj ostali sami: Lafo, skúsený šofér a fanatik do áut a ja – nešofér a fanatik do každého nápadu, teda aj do tejto našej „misie“. Okrem plánovania nad mapami sme museli všeličo vybavovať. Dúfam, že je vám jasné, že Rusko je byrokratická veľmoc a naša cesta viedla cez celú Ukrajinu, celé Rusko a celý Kazachstan až za Almati. Dajakých dvesto kilometrov odtiaľ je mesto veľké asi ako Banská Bystrica, Taldikurgan. A tam sme mali namierené! Už len vybaviť všetky papiere a úradný preklad tých papierov pre môjho psa Sanu bola celkom makačka. Ale stála za to! Sana nám bola naozaj potrebným strážcom a klobúk dolu pred jej cestovateľskou náturou. Prezývka „vreckový pittbull“, ktorú vymyslel náš kapelník Bálik, jej už navždy prischla. Jedna z vecí, ktorú som na ceste ozaj pochopila, je, že sa máme ešte veľa čo učiť od psov! Naša vzájomná medzidruhová súdržnosť – muž, žena a pes – bola potrebná a cenná. Bojovali sme poctivo. Ako v ruskom filme: Dvaja tankisti i sabaka.
Lafo auto perfektne pripravil. Ale museli sme rátať aj s tým najhorším variantom. Že sa nám náš starý Ford zlomí kdesi uprostred stepi a my sa len dajako doplazíme k trati a zoberieme to vlakom. Azda ďalej do Taldikurganu a nie naspäť! Vízia bola jasná: Dôjsť. Dôjsť a dôjsť. A potom sa uvidí, ako naspäť.
Keď teraz nad tým tak dumám, v teple svojej izbietky, mali sme asi strašné šťastie. Mali sme stále slnko. Mali sme len jednu fatálnu opravu, ale aj tá bola už iba dvesto kilometrov od čakajúceho a nedočkavého Rafaela, ktorý nám šiel v ústrety. Počas celej cesty sme prešli na tom starom modrom Bodríkovi spolu trinásťtisíc päťsto kilometrov a prvý skutočný dážď sme chytili až cestou späť pri Michalovciach! Do Taldikurganu sme šli v kuse jedenásť dní. Na niektorých úsekoch boli v asfaltových cestách na Ukrajine a Rusku také diery, že sme za celý deň, od svitu do mrku, do úplného vyčerpania prešli len päťsto kilometrov. Vtedy sme si fakt mysleli, že k tým čínskym hraniciam nedôjdeme. Ale to šťastie! Mali sme také počasie, akoby sa anjeli strážni dohodli netýrať nás úzkosťou, že uviazneme.
Keď ste v tričku na slnku a v miernom vánku pozorujete opravu kolesa vášho spolupútnika, tam, v šírošírej stepi, kde široko-ďaleko nie je ani živáčika, len prázdny holý svet, letiaci do všetkých možných smerov, nadýchnete sa ozaj zhlboka. Slobodne. Nič vám nechýba a strach vás nezožiera. Poskočíte si od radosti! Pretiahnete si kosti. Zasmejete sa nahlas a schuti na tomto šialenom výlete! A ako malá elektrická žiarovka vo vás po celý čas bzučí ľahká nádej, že sa to aj tak podarí. Od opravy kolesa až po návrat domov. Že tomu veríte. Že sa to nemôže nepodariť. Že by v tom musel byť čert, keby sa to nepodarilo! A keďže dobre viete, čo o čertoch hovoria mnísi, poobzeráte sa radšej na všetky strany.
Autorka spieva v Živých kvetoch a pracuje v Artfore.