Neznámi Edisoni

.znie to ako žart, no nie je to žart. Katalóg výstavy vynálezov a technických noviniek UmInEx z roku 2005 (odvtedy bola iba jedna taká výstava) je všetkým iným, len nie nudným čítaním. Zdá sa, že všakovaké úžitkové vzory a patenty sú pre invenčného našinca obľúbenou kratochvíľou. Úrad priemyselného vlastníctva (ÚPV) v Banskej Bystrici ročne dostáva od občanov tejto krajiny asi dvesto prihlášok, z nich však štyri pätiny, obrazne povedané, putujú do koša – nespĺňajú kritériá. „Pri úžitkovom vzore sa na rozdiel od patentu neskúma novosť ani vynálezcovská činnosť. Ak vidíme, že je to schopné, zverejníme to a tretie strany majú tri mesiace na to, aby dali pripomienky. Máme aj prípady vymazaných úžitkových vzorov,“ vysvetľuje hovorca ÚPV Július Šípoš. .tlačidlo poslednej nádeje Späť však k výstave UmInEx. Dodatočne môžete ľutovať, že ste na toto panoptikum ľudského umu nezavítali. Uniklo vám tak zariadenie na tlčenie vlašských a lieskových orechov (úžitkový vzor  SK č. 3 996), ale aj kraslice (úžitkový vzor SK č. 3 987), pričom sa neveriacky pýtate, čo také sa dá patentovať na kraslici. Popri rôznych unikátnych kľúčoch, vrtákoch a iných technických finesách by vás medzi štyridsiatimi exponátmi  určite zaujala sedacia plocha „umožňujúca extrémne dlhé sedenie“ (dizajn SK č. 27 040) či toaletná súprava s pokrývkou WC dosky (ochranná známka SK č. 189 110), ktorá „pozostáva z dvoch častí, kovového držiaka a náplne s pokrývkami“.Všetky tieto bizarnosti však spoľahlivo zatieni – čítajte dobre – „zariadenie na zastavenie šmyku automobilu bleskovým posypom zľadovatenej vozovky pomocou výbuchu“. Majiteľom úžitkového vzoru SK č. 3 225 je inžinier Rastislav Vlha z Martina, ktorého sa autorovi tohto článku nepodarilo vypátrať ani napriek výnimočnému úsiliu, porovnateľnému azda iba s nasadením vynálezcu. Sme teda odkázaní iba na opis zariadenia z katalógu UmInEx-u. Z pochopiteľných dôvodov ho uvádzame celý: „Automobil (ťahač) si vezie pod podlahou, v podvozku, prípadne na iných vhodných miestach inertný posypový materiál, rozdelený podľa veľkosti vozidla do zásobníkov 250 až 1 000 ccm. Každý zásobník má naskrutkovanú nábojovú komoru s výbušnou náplňou a iniciátorom, zapaľovaným elektricky z miesta vodiča. Pri šmyku, najmä na poľadovici, vodič prepínačom elektricky zapaľuje jednotlivé iniciátory, a tak vystreľuje posypový materiál ma klzkú vozovku, ktorý ju pokryje vždy skôr, ako sa tam dostanú pneumatiky vozidla. V krajnom nebezpečenstve použije vodič tlačidlo „LH“ (last hope), čím uvedie do činnosti časový stroj, ktorý postupne, prípadne podľa rýchlosti pokryje inertným materiálom 30-metrový a 4 metre široký úsek cesty.“Slová nám dochádzajú, ostáva iba odkaz vynálezcovi. Pán inžinier, ak toto čítate, ozvite sa nám do redakcie, prosím. Napriek letu bývajú na severe Slovenska prízemné mrazy a radi by sme si vaše zariadenie vyskúšali. Predpokladáme totiž, že pracovníci ÚPV to neurobili. .ako na orechyKeď bol malý chlapec, roztĺkaním orechov ho zaťažovala celá rodina. Na dôchodku preto vymyslel zariadenie na tlčenie vlašských a lieskových orechov. Kilogram týchto plodov „citlivo a bez poškodenia jadra“ rozbije za niekoľko minút. Je to vôbec možné?„Čo budem vravieť, ukážem vám,“ povie Jozef Ďavdík z Jalšovíka pri Bzovíku (ten je pri Krupine, keby ste nevedeli). Poetické je nielen meno a názov bydliska, aj domácnosť. Kým ujo Ďavdík montuje na hranu kuchynského stola svoj vynález, teta Ďavdíková prináša domácu ríbezľovú šťavu a domácu klobásu. Nasleduje dlho očakávaná praktická ukážka. Zariadenie tvorí akýsi umelohmotný valec veľkosti fľaše na víno, pod ním kovová páčka, pružina a hrot.„Je to jednoduché. Zhora sa nasypú orechy, tie padajú, rukou si ich usmerním, týmto potiahnem a zabijem to. Sedím pritom,“ hovorí pán Ďavdík. Jeho manželka stojí medzitým v rohu kuchyne. S úsmevom priznáva, že ona radšej orechy „zabíja“ tradičným luskáčikom na orechy, takým do jednej ruky. Dnes ho lacno kúpite na každom trhu, čínsky alebo český v americkej licencii. Uja Ďavdíka však postoj jeho manželky neznechucuje, svojmu vynálezu verí. Tvrdí a znie to presvedčivo, že chcel pomôcť a zjednodušiť život – aby ľudia nemuseli orechy rozbíjať nedajbože kladivom.„Napadlo mi to raz v noci. Vyrobil som tri prototypy, kým som bol spokojný. Spád orechov musí byť primeraný, aj tlak pružiny. Ani málo, ani veľa. Syn konštruktér mi kreslil výkresy, posudzovala to komisia asi desiatich odborníkov, kým to uznali,“ hrdí sa majiteľ úžitkového vzoru.Keď o jeho vynáleze napísali v novinách, začali sa mu hrnúť ponuky. „Na internete som sa dočítala, že ste skonštruovali strojček na roztĺkanie orechov. Táto povinnosť ostáva každý rok väčšinou na mne. Preto by som si rada zakúpila váš strojček. Ak je to možné, pošlite mi to na dobierku,“  písala pani z Levíc. Asi mala mimoriadny záujem – neopýtala sa ani na cenu. Podobne naliehavo napísal pán z Levoče: „Prosím o zaslanie jedného roztĺkača orechov na dobierku.“Čo teraz? Ujo Ďavdík mal a stále má iba jeden prototyp. Začal rokovať o jeho sériovej výrobe s firmou z Lučenca, tá však mala podľa neho náročné podmienky a „boli slabí“. No najmä, chceli to predávať za 25 eur a neveril, že si to ktosi za toľké peniaze kúpi. Zrejme sa nemýlil. V jeho osobnej ankete mu iba jeden z ôsmich oslovených potvrdil, že by bol ochotný toľko zaplatiť. Ján Ďurica z patentovej kancelárie v Považskej Bystrici mu ponúkol patentovú ochranu aj v zahraničí, to však odmietol s poukazom, že už na Slovensku musel zaplatiť za úžitkový vzor 800 korún.Zhrňme si to: Jozef Ďavdík z Jalšovíka pri Bzovíku vymyslel a vlastnoručne vyrobil jeden-jediný (zrejme na svete) exemplár zariadenia na roztĺkanie orechov. Má ho patentovo chránený, nenašiel sa však nikto, kto by ho vyrábal. A manželka „zabíja“ orechy tradičným luskáčikom. Znie to trochu depresívne, no iba na prvé počutie. Iba do chvíle, kým vám tento milý ujo nezačne pútavo rozprávať, že celý život pracoval na družstve, kde vymýšľal a vylepšoval samé užitočné veci: vonkajšie pásy do zásobníka, dopravník, voz s krmivom. A referent pre zlepšovacie návrhy (takého malo každé družstvo), súdruh Kružic, to zapisoval a posielal na vyššie miesta. Na nervy mu liezol najmä neodbytný chlap, ktorý žiadal, aby posúdil jeho zariadenie na striasanie pásaviek zemiakových, ľudovo nazývaných mandelinky. Pomsta imperialistov, vravelo sa kedysi. Chlap bol už otravný, furt Kružicovi ukazoval akési fľaštičky, ktoré sa majú strkať popod vňať a do ktorých mali tie chrobáky popadať. No odmietnuť zlepšovací vynález nemohol.Ujo Ďavdík je však skromný. On iba celý život vymýšľa krásne veci a usiluje sa pomáhať ľuďom zjednodušiť si prácu. .frustrácia vynálezcovPochopiteľne, ÚPV registruje množstvo skvelých domácich vynálezov, ktoré sa, žiaľ, nepodarilo zaviesť do výroby. Ich autorom chýba usmernenie, počiatočný kapitál. Príkladom môže byť Branislav Mereš z Tlmáč. „Vyvinul beznábojové ložisko do bicykla. Vynikajúce, technicky pokročilé riešenie, o ktoré však nikto nemal záujem,“ vysvetľuje Ján Poljovka z ÚPV.Individuálni prihlasovatelia sú potom frustrovaní. Vymyslia niečo, čo môže byť aj dobré, ich nadšenie však schladí zistenie, že bez analýzy trhov a kontaktovania prípadných výrobcov nemajú šancu. Za všetko vypovedá údaj, že iba 3,5 percenta z 10-tisíc patentov zapísaných na ÚPV majú občania Slovenska – ostatné sú cudzinci a zahraničné firmy. Veľké podniky nakupujú know-how väčšinou v zahraničí, čo je síce drahé, no istejšie a bezpečnejšie ako spoliehať sa na domáci vývoj. Posledné štyri roky ÚPV pomáha živnostníkom a malým firmám tým, že pre nich robí tzv. prediagnostiku. Ide o model prevzatý z Francúzska, ktorý spočíva v nefinančnom audite firmy, zmapovaní jej postavenia na trhu a zistení, čo má, alebo nemá patentovo chránené. Výsledkom je odporúčacia správa.Napriek veľkej biede nášho výskumu a vývoja sú tu firmy, napríklad Spinea Prešov s jej prevodovkami, ktoré vynašli, patentovali a vyrábajú svetové unikáty. Takým je aj Jaroslav Kuracina, bývalý profesionálny vojak. Celosvetovo ho preslávila samonabíjacia pištoľ K100. Jeho firma Grand Power sídli na okraji Banskej Bystrice. V 90. rokoch  začínal od nuly, patenty si platil zo svojho, ľudia si ťukali na čelo, no od roku 2002 spustil výrobu – ako hovorí – „búchačiek“, pričom vlani dosiahli obrat 2,9 milióna eur a majú 60 zamestnancov. „Vytáča ma, keď naši politici tárajú o znalostnej ekonomike, o podpore domácich podnikateľov, potom však dajú Kórejčanom 70-tisíc eur na vytvorenie jedného pracovného miesta – a firmám, ako je tá moja, nič,“ vysvetľuje Kuracina a dodáva: „V tom, čo vyrábame, nemáme na Slovensku konkurenciu, za osem rokov sme sa pritom ani raz nemohli zúčastniť súťaže na dodávku pištolí pre slovenskú armádu alebo políciu, dávajú pre nás diskriminačné podmienky. Je to bludný kruh. V zahraničí od nás žiadajú referencie od slovenskej armády, v slovenskej polícii chcú referencie od dvoch armád NATO. Počas vlády SMER-u som mal policajné razie, daňové kontroly. Verejne som povedal, že nie som ochotný ísť cestou korupcie. S novou vládou sa toho veľa nezmenilo. Ministerstvo vnútra vypísalo verejné obstarávanie, na mieru „ušité“ pre istého zahraničného výrobcu pištolí. Dali sme podnet na Úrad pre verejné obstarávanie.“Jeho starý otec bol ako člen partizánskeho oddielu Signál aktívny účastník Povstania. Po vojne sa uplatnil ako tréner športových strelcov vo Zväzarme. Jaroslav vyrastal v dome plnom zbraní, ako však hovorí, viac ho zaujímalo „čo za kúzlo je v tom skryté, všetky tie páčky“ ako samotná streľba. Začal si teda skicovať, študoval konštrukciu zbrane. Existujúce vojenské pištole (české a ruské) mu nevyhovovali, chcel vymyslieť a vyrobiť vlastné, v niečom lepšie. A to sa mu s K100 a jej modifikáciami podarilo. Systém uzamykania cez rotáciu hlavne, ktorý použil, nespôsobuje pri výstrele také vyvrtnutie zápästia ako tradičné „búchačky“ s poklesom hlavne.Jaroslav Kuracina má dnes patenty chránené v EÚ, v Spojených štátoch a v Rusku. Vlani predal 13-tisíc pištolí, z toho iba 500 na Slovensku. Používajú ich zato thajskí námorníci, americkí šerifovia a agenti FBI či guatemalskí dôstojníci...