Vytvorenie bezletovej zóny posvätenej Bezpečnostnou radou OSN môže pomôcť ochrániť civilistov. Tým, ktorí v uplynulých týždňoch v Líbyi zahynuli však život nevráti.

Nazdávam sa, že v súvislosti s hystériou okolo dvojakého občianstva existuje ešte vyššia cena než hrozba, že raz nám tu budú na juhu mašírovať „fideszáci“ či nebodaj „jobbikovci“, o ktorej hovorí poslanec Radoslav Procházka.

V súvislosti s hrôzou v Moskve považujem za dôležité opísať osem obrazov, ktoré ma prenasledujú.

Správa z agentúr: asi 50 tisíc Pakistancov v Karáčí včera demonštrovalo na podporu prísnych zákonov, ktoré trestajú urážku islamu smrťou.

Pred 21 rokmi sme mali v Československu prvé slobodné Vianoce a Silvestra. Ani nie päťsto kilometrov na juhovýchod od Bratislavy však zúrila občianska vojna.

Už dávno si vyčítam, že nechodievam na demonštrácie. Nie som exhibicionista, vravím si v duchu najčastejšiu alibistickú výhovorku. Na protestný pochod od egyptskej ambasády v centre Bratislavy k zastúpeniu Európskej komisie pred pár dňami som však musel ísť.

Minister obrany Ľubomír Galko sa oprávnene posťažoval, že zabúdame na nášho prvého kozmonauta Ivana Bellu.

Takto sa to robí. Pomyslel som si, keď som videl fotky nášho ministra zahraničia, ako beží (sám, hoci obklopený masou iných tiel) ulicami Budapešti. Jeho maratón je podľa mňa skvelou správou, z viacerých dôvodov.

Bolo päť minút pred desiatou, ten najhlúpejší čas. O chvíľu mi začínala pravidelná týždenná porada s kolegami v Človeku v ohrození. Podpisoval som práve akési zmluvy, keď sa ma jeden z nich nesmelo opýtal: Ahoj, môžeš sa mu venovať? Prišiel opäť. Komu? - zavrčal som nevrlo. No... tomu pánovi profesorovi.

Dal som si dávnejšie sľub, že už nikdy ma nerozčúli Ján Čarnogurský, človek veľmi kultivovaný a príjemný partner na diskusiu (o Kosove či o Gruzínsku), ktorý však zvykne s vážnou tvárou vyťahovať z ruských a srbských zdrojov recyklované „zmesky“ účelových faktov, poloprávd a lží. Dnes viem, že tento sľub nedodržím. Tentoraz sa to týka Slovenska.