Asi pôjdem teraz do Grécka. Nie na dovolenku (ani si nepôjdem kúpiť nejaký maličký ostrov), ako väčšina normálnych Európanov, ale na reportáž. Krajinka v krachu ma fascinuje. Nepreháňajú však opäť tie médiá?

Najkrajšia hudba je ticho, najkrajší obraz je prázdno. A najkrajšia fotografia je tá, ktorá nevznikla. Ostala iba v mojom oku, v mojej pamäti, pretože som nemal pri sebe fotoaparát. Alebo som ho mal, no s pietou som ho nepoužil.

Medzi vianočné absurdity patrí návšteva kamaráta vo väznici, v tomto prípade v Hrnčiarovciach nad Parnou (dúfam, že som si ten názov zapamätal dobre). „Prajem pekné sviatky,“ zaželal som na Štefana o pol deviatej uniformovanému mužovi pri vchode. „Aj vám,“ usmial sa. A keď skontroloval moje meno na zozname dnes pozvaných hostí, pustil ma dnu. Milo ma prekvapil aj fakt, že o tri hodiny ma pustil aj von.

Na pravidelnej porade v redakcii, kde sme hodnotili minulé číslo, došlo k zvláštnej veci. V názore, že ruský spisovateľ Viktor Jerofejev, s ktorým sme uverejnili rozhovor, pôsobí ako cynický sebastredný fanfarón som sa ocitol osamotený.

Keď sme sa s kolegom Andrejom Návojským z Človeka v ohrození pred pár dňami vracali z Afganistanu, všimli sme si pri (neexistujúcej) hranici s Rakúskom v Bergu zabudnutý bilbord – Svetová výstava psov na Slovensku. „Vraciame sa do krajiny, kde sa psy majú lepšie ako ľudia tam,“ vyhrklo z nás spontánne.

Málokedy mi pripadá názov tejto rubriky taký príznačný. V krajine, ktorá je kvôli nekončiacej vojne a druhému kolu prezidentských volieb (bude 7.11.) stredobodom svetových správ treba žiť – alebo pobyt v nej treba prežiť. Týchto pár riadkov píšem na izbe guesthousu Zarafshan v meste Mazár e Šaríf v Severnej provincii. Slúžia ako „predkrm“ reportáží, ktoré, verím, o pár dní v zdraví prinesiem domov.

Dnes tu bol srbský premiér. A ten náš povedal pred ním zásadnú vec, na ktorú som dlho čakal.

Nedávno som do tejto rubriky napísal článok s názvom Pozor na nich! Vrátil som sa v ňom k praktikám troch čudných nadácií, ktoré zbierajú peňazí od darcov na „biedne deti v chudobných krajinách“. Tie praktiky považujem za neférové a manipulatívne. V závere som spomenul, že sa tu objavila ďalšia netransparentná nadácia. Ľudia z nej sa mi ozvali – a žiadali opravu.

Milý Barack – nepoznám protokol a tak mi prepáčte, odkundesovi zo strednej Európy, ak som nezdvorilý či nepatrične familiárny. Vy však viete, že to myslím dobre.

To, že sa v Netanyi, podľa mnohých najkrajšom izraelskom stredomorskom letovisku, dohovoríte najmä po rusky už neprekvapí. A, žiaľ, neudiví ani to, že v tomto meste pred niekoľkými rokmi pri teroristickom útoku zabili návštevníkov jedného hotela a zákazníkov hypermarketu.