Odpadky, všade sú odpadky, všade je neporiadok, chaos, hluk, pokriky, výstrely; tlupy hulvátov rabujú a ničia, čo im príde do cesty, likvidujú, demolujú, plienia a neváhajú ani niekoho dobiť alebo aj zabiť, ak sa naskytne vhodná príležitosť a ak proti tomu navyše nikto nenamieta.

Divadlo Jána Palárika v Trnave uviedlo v réžii Matúša Bachynca inscenáciu Maryša s Danou Droppovou v hlavnej úlohe. Čo tento divadelný počin znamená a akou rečou dnes hovorí k súčasnému divákovi?

Ako súvisia konšpiračné teórie s paranojou? Kedy sa odchýlili od normálneho postoja, ktorý za javmi vo svete prirodzene hľadá nejaký základ? Kto je tu dieťa a kto dospelý? Ako to súvisí s gnostickými náukami v ranokresťanských časoch? A prečo viac než konšpirácie potrebujeme inšpirácie?

Smrť veľkých osobností nesprevádzajú iba nekrológy, ktoré opíšu základné trajektórie ich životov. Nie sú to len spomienky tých, ktorí ich poznali či názory známych osobností. Popri tom všetkom sú tu aj drobné sondy, ktoré z celku veľkého života vylúpnu maličkosť. O niečo také by som sa chcel pokúsiť v prípade Benedikta XVI.

Bývali časy – a nik netvrdí, že sa možno raz nevrátia –, keď boli ľudia, ktorí sa stali neprijateľnými pre nejakú spoločnosť, poslaní do vyhnanstva, na nejaký ostrov alebo niekam na perifériu, aby viac neboli v centre diania na očiach. Lenže aj tu existujú rôznosti.

Zo spektra edícií pražského vydavateľstva Argo mám najradšej dve: Historické myšlení a Každodenní život. A ešte CapriCorn. A vlastne aj Memoria medii aevi. A aj ďalšie. Skrátka, mám rád knihy a preklady, ktoré toto vydavateľstvo privádza na svet.

Už roky odmietam pripínať si na hruď jednak označenie „konzervatívec“, jednak „liberál“, a to preto, lebo tieto deklaratívne označenia sa u nás používajú už len ako formálne rámce pre „my“ a „oni“, pre „našich dobrých“ a „cudzích zlých“ podľa toho, na ktorej strane práve stojíte.

Ak sa dnes ešte vôbec od intelektuálov niečo očakáva (lebo sú aj takí, ktorí ich už pokladajú za dinosaurov), tak je to rezonujúca reč, ktorá prebudí kritickú masu z letargie, ukáže na cesty, čo vedú von z chaosu, reč, ktorá vie zatriasť, inšpirovať, nadchnúť. Počuť tu takú?

Donedávna som o Dodovi nič nevedel. Ani dnes o ňom neviem veľa. Netuším, cez čo všetko si musel v živote prejsť a ako sa popasoval s vlastnými zlyhaniami. Nemám ani poňatia o tom, kedy a kde zomrel, koľko mal rokov a či sa vôbec niekedy oženil.

Posledné mesiace som bol ponorený do spisov rôznych starých autorov. Prechádzal som stránkami textov, ktoré vznikali pred mnohými storočiami. Bol som tam, bol som nimi fascinovaný a verte mi, bol som tam radšej než v prítomnosti našej aktuálnej politickej malosti.