Mohol by som to urobiť, ale pýtam sa: Načo? Na festivale spisovateľov Ypsalon v trnavskom Malom Berlíne použil v našom rozhovore spisovateľ Balla túto otázku niekoľkokrát. Doteraz nad ňou premýšľam.

Ľudia často veria neuveriteľným veciam. Priznávam, táto veta v sebe nesie jemný náznak ironického rozporu. Paradoxom na druhú je, že ľudia veľakrát vôbec neveria tým veciam, ktoré uveriteľné sú.

Nasledujúce riadky píšem na explicitné prianie poslanca Petra Osuského, ktorý mi napísal, že by chcel vedieť opäť čosi nové zo života rodičov a detí počas koronakrízy. Tak ako teda žijeme?

Nedávno som čítal zaujímavý text o stredovekých experimentoch, v ktorom jeho autor opisoval to, čo predstavovali v 13. storočí experimenty a prečo ich vykonávali mágovia.

Obalamutiť niekoho je azda nemorálne, no v dejinách ľudstva a vlastne aj v evolučných dejinách to bola vždy úspešná stratégia, ako dosiahnuť ciele, na ktoré bežné nástroje nestačili. Môžeme teda pochváliť neresť?

O svätom Ambrózovi sa hovorí, že si ho milánska kresťanská komunita vybrala za svojho biskupa ešte predtým, ako bol pokrstený, teda ešte skôr, než sa stal kresťanom. Zareagoval na to podivuhodne.

Keď o niečom píšete, choďte do hĺbky – počuť občas ponosy na naše plytké texty. No ľahko sa povie, ťažšie vykoná. Ako keby to bolo len tak, zostúpiť do Hádovej ríše a ponevierať sa po jej temných priestranstvách bez toho, aby sa človek niečím zemitým zababral.

My z východu mu hovoríme napríklad bong alebo bongar a takisto, že „griže jak fras“. Ovad je v našich kultúrnych predstavách azda najhnusnejší a najdotieravejší hmyz, ktorého nik nemá rád. A predsa je vzorom najušľachtilejšej výchovy k občianstvu. Ako to?

Albert Camus v Mýte o Sizyfovi sleduje absurdnú cestu mýtického hrdinu. To, čo ho však zaujíma najviac, nie je strastiplná cesta s balvanom na vrchol. Práve naopak. Čosi mi v tom pripomína aj našu slovenskú skutočnosť.

Odmala počúvam o cyrilometodskom dedičstve, ktorým je písmo, čo pre nás ako dar pripravili dvaja solúnski bratia. Iste, národ bez kníh a písmen je nahý, ako vraví Konštantín-Cyril v Proglase. No stačí to povedať takto?