Slávny northumbrijský diakon Alkuín, učiteľ Karola Veľkého a jeho detí, raz napísal dialóg medzi ním a Karolovým synom Pipinom (Karlomanom). Je to séria žiakových otázok a úderných odpovedí učiteľa, ktoré majú zvláštnu dynamiku.

Švajčiarsky literárny kritik Jean Starobinski v jednej svojej eseji o úpadku vzdelanosti píše: „Oslabenie jazyka a zánik výrečnosti úzko súvisia so stratou politickej slobody. Taká strata by bola zo všetkých najzásadnejšou; zmena jazyka je len jej symptómom.“

Keď si Ludwig Wittgenstein písal svoje tajné denníky z frontu – kam sa, mimochodom, nechal naverbovať len preto, aby mohol vo svojom živote vykonať niečo hrdinské, lebo dúfal, že práve účasť na vojne bude takouto satisfakciou –, zapísal si aj toto.

Do ľudského života patria výhry a prehry. Samozrejme, víťazstvám sa tešíme viac než porážkam, no to, čo vlastne máme pokladať za výhru a čo za prehru, už nie je také jednoznačné. Lebo naozaj je víťazom ten, kto druhého akokoľvek pokoril?

Obrazy a metafory, ktoré naša kultúra vytvorila pre školstvo a pedagogiku, principiálne určovali, ako sme sa stavali k výchove a vzdelávaniu. Tie obrazy nám pomáhali chápať rolu učiteľa a žiaka. Dnes sa zdá všetko toto preč. Má to vplyv na úpadok nášho vzťahu k vzdelávaniu?

Jorge Luis Borges v jednej zo svojich básní – Vlastníctvo včerajška – píše, že nejestvujú iné raje ako raje stratené. Píše to z osobnej skúsenosti, takže nemám dôvod neveriť mu. Chce tým totiž povedať, že v skutočnosti je naše len to, čo sme stratili. Ako to?

Situácia v ukrajinských mestách, nivočených Putinovými vojakmi, je zúfalá. Nádej na zmenu je viac zbožným želaním alebo hoci aj hlbokým presvedčením, no čas nádeje sa zdá vzdialený. Niektorí práve obetujú životy – a predsa nemusia byť zúfalí.

Voltaire mal vraj takýto sen: Stretol sa s Ježišom Kristom, ktorému začal vyčítať jeho sfanatizovaných prívržencov, ktorí neváhajú v jeho mene zabíjať, ubližovať, vyvyšovať sa nad iných a vymýšľať najrozličnejšie pravidlá, ktorými sa majú všetci ostatní riadiť.

Na prelome 17. a 18. storočia si európski vedci a filozofi kládli otázku, aké aspekty sveta by sme boli schopní vnímať, keby sme mali o jeden alebo viac zmyslov navyše. Nepoznali ešte echolokáciu netopierov či ultrafialové videnie niektorých vtákov či hmyzu, no snívali o čomsi takom.

Ruská propaganda, Vladimír Putin aj úplne bežní ľudia jeho krajiny o sebe radi nechávajú vyhlasovať, že sú schopní všetkého. Vyhrážajú sa tým celému západnému svetu. Chcú, aby sme tomu uverili, aby sme vystrašení stiahli chvosty medzi nohy a čušali, zatiaľ čo oni nehanebne likvidujú inú krajinu.