Nie je to tak dávno, čo sme počúvali ponosy na to, že súčasné médiá nie sú objektívne, vyvážené, nestranné, že by mali byť neutrálnejšie, že by bolo lepšie, keby len sprostredkúvali informácie a nepridávali k nim nijaký komentár či nebodaj názor.

V týchto dňoch veľa premýšľam o zmysle toho, čo znamená, že máme byť zjednotení a držať pokope. Existuje viacero foriem jednoty a všetky nejako súvisia s mnohosťou a rozmanitosťou, ale aj s mocou a jej zneužívaním. Je to ošemetná otázka.

V mnohých európskych krajinách práve prebieha rozsiahla derusizácia. Menia sa názvy ulíc, vyhosťujú sa ruskí agenti a diplomati, štáty sa zbavujú zastaranej ruskej vojenskej techniky, rušia sa weby napojené na kremeľské informačné zdroje, rozväzujú sa obchodné zmluvy, vedecká a umelecká spolupráca.

U Thomasa Hobbesa je leviatan obluda, ktorú kŕmime svojimi slobodami, aby sme medzi sebou ako-tak udržali mier a neprepadli sme sa do vojny všetkých proti všetkým, kde najvyšším právom je zabiť toho druhého. No Hobbes napísal aj inú knihu: Behemot. Je o tých, ktorí leviatana kŕmiť odmietli.

Každému súdnemu človeku dnes už musí byť zrejmé, že Vladimír Putin pre vlastných občanov nielenže nevytvoril, ale sa ani nesnažil vytvoriť nejaký ideálny utopický štát, v ktorom je blaho obyvateľov základnou normou. Naopak, pripravil im peklo, ktoré vyfarbil naružovo.

V ruskej spoločnosti dnes otec stojí proti synovi a matka proti dcére. Tí, ktorí zažili život a prácu v západnej spoločnosti, sú vystavení nielen policajným represiám, ale aj rodičovským napomenutiam, ktorým dominuje schvaľovanie Putinovej vojny, lebo „je to tak lepšie“.

Keď sa Shakespearov Richard III. zobudí z hrozného sna, v ktorom ho navštívili duchovia tých, ktorých kruto a bezcitne pozabíjal, je taký vyvedený z miery, že v ňom prehovárajú dvaja Richardovia naraz: ten, ktorý ho viní zo zločinov, a ten, ktorý sa proti obvineniam bráni.

Jazyk vojny je telesný. Tečie z neho krv. Nepozná slová, lebo jeho základnú gramatiku tvoria streľba a výbuchy – bômb a emócií. Jazyk vojny sa vpisuje do kože cez šrapnely a náboje. Jazyk vojny používa definitívny imperatív, ktorý sa nedá vysloviť. Dá sa len vykonať.

Dá sa pozerať sa do tváre šialenca? Kto videl posledné videa alebo fotografie Vladimira Putina, videl prázdne oči, tvár-netvár, pohľad čohosi, čo už ani nepripomína človeka, ale akúsi obludnú, fantazmagorickú bytosť, rozhodnutú deštruovať a obrátiť proti sebe a proti vlastnej krajine kohokoľvek.

Fakty sú jasné. Pripomínať, opakovane, že všetky dobové prieskumy verejnej mienky svedčia o tom, že Československo sa rozpadlo navzdory prianiu väčšiny jeho občanov, je dnes už pasé. Možno je však dobré pripomenúť, že moc mali vtedy v rukách Vladimír Mečiar, Václav Klaus a ich melody boys. Štát sa rozpadol nedemokraticky (bez referenda) a vydávať tento akt za „mierotvorbu“ je podvod od A až po Z. Prišli sme o šancu žiť a prosperovať spolu, a nie každý na svojom záhumienku.