Dovoľ, že začnem bez oslovenia. Som totiž v rozpakoch, či ťa nazvať milou osloboditeľkou od ľudských trápení, alebo odpornou ničiteľkou životov, ktoré si si vzala skôr, než sme očakávali. Naše úsudky v tejto veci sa často nezhodujú s tvojimi. Neviem, pri ktorom umierajúcom ťa zastihne môj list, no aspoň na chvíľu si oddýchni od práce.

Ide o pery? Veď aj inteligentný človek vie jazykom toho druhého na smrť dobodať. Alebo ide o perá? Dalo by sa to rozvíjať aj ďalej, no vulgárne imaginácie nechajme bokom. V krátkom čase som sa stretol s tromi starými historkami. Všetky spája jeden zločin.

Občas zaznie takáto otázka: Napĺňame ideály novembra 1989? Aj tej otázke rozumiem, aj nerozumiem. Dajú sa azda ideály napĺňať? Naplniť možno stanovený plán na najbližších päť rokov, naplniť sa dá pohár vodou, brucho jedlom, srdce hnevom, napĺňať môžeme naše potreby. No ako naplniť ideál?

Slová majú svoje meandre. Vo vetách sa stáčajú k rôznym významom, kľukatia sa, odvádzajú pozornosť k iným témam. Na každom slove dokáže vyrásť nový príbeh s vlastnými zákutiami, tajomstvami alebo nebezpečenstvami. Niektoré významy sú ako hlavný tok rieky, iné sa pohybujú na okrajoch – v limboch, v prahových oblastiach.

Vždy ma prekvapí, keď sa na dvoch odlišných miestach, v dvoch odlišných kultúrach, u dvoch odlišných ľudí povie v tom istom čase niečo tak veľmi blízke, až máte pocit, že to takto vyslovené aj byť muselo. Tak sa mi to stalo so slovenským spisovateľom Dominikom Tatarkom a francúzskym prozaikom Henrim Boscom.

Sú dve sily, ktoré najsilnejšie hýbu literatúrou aj ľudskými emóciami: Erós a Thanatos, Láska a Smrť. Všetky veľké príbehy sa dotýkajú tejto nerozlučnej dvojice, z nej berú svoju efektivitu, akou vplývajú na čitateľov. Láska zasiahnutá smrťou, smrť premožená láskou, ale aj láska, v ktorej vyhasol život či smrť, ktorá sa básnikovi stala partnerkou.

Spomedzi veľkých symbolov západnej kultúry má u nás špecifické miesto sova, obzvlášť sova rímskej bohyne Minervy, u Grékov Pallas Atény. Je znakom mudrcov, učencov, filozofov, intelektuálov, jednoducho, všetkých tých, ktorí sa usilujú nejako hlbšie pochopiť zmysel ľudskej existencie alebo diania naokolo.

Keď nám Giorgio Vasari líči život Filippa Brunelleschiho, rozpíše sa doširoka aj o jeho práci na kupole florentského dómu Santa Maria del Fiore. Staviteľ bol presvedčený, že okrem neho nebude schopný ani jeden z vtedajších architektov a majstrov preklenúť takú gigantickú kupolu. A ani jeden to nedokáže spôsobom, akým to urobí on.

Jeden z predmetov, ktoré na univerzite vyučujem, sa týka písania. Často sám sebe kladiem otázku, ako sa dá niekoho naučiť písať. Je to čudná otázka, keď ju vysloví pedagóg, ktorý by to mal vedieť. No pravda je taká, že to nie vždy viem. Prvá lekcia sa zakladá na tom, že písať sa naučí len ten, kto číta. A tu sa začínajú problémy.

Spomedzi Shakespearových básní má zvláštne miesto jeho Fénix a hrdlička. Je to báseň o dvoch zamilovaných operencoch. Nielenže tu ide o vzťah odlišných vtáčích druhov, ale aj o vzťah vtáctva skutočného a fiktívneho, smrteľného a nesmrteľného. Skrátka, je to najväčšia báseň o prepletaní dvoch svetov.