Moše Maimonides, slávny stredoveký židovský filozof, napísal v roku 1199 v liste rabimu Šmu’elovi ibn Tibonovi toto: „Žasol som nad tvojimi hlbokými gramatickými znalosťami; dá sa ťa prirovnať ku koreňu vo vyprahnutej zemi.“ V liste sudcovi rabimu Pinhasovi zas píše, že by mu bola beda, keby vytrhol z koreňov, čo raz zasadil.

Ezop nám v jednej zo svojich bájok rozpráva príbeh muža, ktorý mal dve milenky. Jedna bola od neho mladšia, druhá zas staršia. Nehovorí nám nič o tom, či tie dve o sebe vedeli, či žili v tom istom meste, či mu bola jedna manželkou a druhá konkubínou. Vraví len, že obe mali problém s jeho vlasmi.

Predstavme si tú postavu: človek kráča popri pokojnej rieke, no jeho vnútrom lomcujú vášne, neistoty a množstvo nejasností. Čo bolo usporiadané, je naraz dezorganizované a rozbité. Človek pri rieke prežíva vnútorný nepokoj, rozorvanosť, totálnu stratu kontroly nad dianím vo svojom vnútri. Ako nájde rovnováhu? A čo znamená vnútorný pokoj?

Prehrabával som sa v antikvariáte starými knižkami, z ktorých mnohé už dnes len tak neuvidíte. Medzi tým množstvom sa vždy skrýva nejaký vzácnejší kus, nijako na seba neupozorňuje, nekričí. Oko sa len pokojne kĺže od jednej knihy k druhej, až kým sa nezastaví pri obale, ktorý ho náhle zaujme.

Nič nepovie tak veľa o človeku, ako keď vložíme do ostrého kontrastu absolútne zlú a absolútne dobrú bytosť. Uprostred týchto dvoch krajností sa z hmlistého močiara nepoznania začne vynárať prekvapivý tvor, ktorým to lomcuje raz na jednu, inokedy na druhú stranu: človek. No spoznať ho ostane vždy záhadou.

Boli sme s priateľmi v Poloninách. Bolo tam pekne, turistov neveľa, príroda ešte divoká, pirohy v Uliči na jednotku, noci tmavé ako samá smrť. Popri výletoch do prírody sme sa vybrali aj do okolitých drevených kostolíkov a na jeden židovský cintorín. Keď ste tam, viete, že nejde iba o dejiny, ale o život.

V literatúre existujú rôzne žánre písania. Poniektoré majú takú povahu, že ich možno len ťažko zaradiť k nejakej väčšej skupine. Skrátka, sú ojedinelé. Takým žánrom je aj písanie Róberta Gála, najnovšie v jeho Traktáte. Je to básnenie? Áno aj nie. Je to aforizmus? Nie taký, aký by ste čakali. Je to esej? Možno, ale len ako súbor mikroesejí.

Pred tridsiatimi rokmi sa Gilles Lipovetsky pokúsil diagnostikovať modernú spoločnosť tým, že za jej ideál určil bezbolestnú etiku, ktorá už odmieta akýkoľvek diktát povinnosti alebo autoritatívneho „musíš“. Lenže tridsať rokov prešlo a z Lipovetskeho vtedajšieho dnes sa stalo včera.

Len čo krajinu zahalí noc ako temný rubáš, som sám. Nepočuť zvuky dňa, zmizol hluk motorov, preč je ľudská pouličná vrava. Len občas zašteká náš alebo susedov pes, tmavé ticho umocňujú bdelé cvrčky, sem-tam prejde okolo túlavá mačka. Mesto ponorené do snov zvýrazňuje moju samotu. Byť sám – no kto je vlastne sám?

Vo svojej autobiografii si Boris Pasternak položil takúto otázku: „Je azda potrebné, aby človek vždy a všade hovoril?“ A potom pokračoval (hovorením, samozrejme): „V umení má však zapchaté ústa. V umení človek umlká a začína hovoriť obraz.“ Pekné, no potrebuje výrečnosť obrazu toľko slov? Nestačilo by, že len na čosi ticho ukazuje?