Najvyšší čas je vtedy, keď pretečie pohár, keď veľa je už naozaj veľa, keď veci dospeli na okraj, keď je zmena nevyhnutná a neodkladná a musí nastať ihneď – bez prieťahov, bez odkladov, bez tolerancie. Až na to, že každý z nás vidí ten pohár pretekať inokedy. Ako synchronizovať vnútorný čas veľkého počtu ľudí?

Príšera prichádza za šera, ľudí si doberá, zvieratá požiera, už ti nepomôže viera ani neviera. Veršík je to naničhodný, ale oň nejde. Pôjde o príšery a o to, v čom a kom ich dnes môžeme vidieť. A keďže príšery si maľujeme ako čerta na stenu v našich bujných fantáziách, nebude to inak ani s tými modernými.

Keď sa krátko pred štvrtou rannou hodinou zareže do tmy a nočného ticha prvé ostré vtáčie zahvízdanie, viete, že sa práve noc prelamuje do dňa. Vtáčí orchester zakrátko usilovne odháňa temnoty, aby privítal svetlo. No po ranných vtákoch ani pes neštekne. Hudú si svoje a sotvakto ich počuje.

Stalo sa mi to už druhýkrát. Príde k nám chlap zamerať okná a dvere na výmenu, popritom s uznaním pozerá na novú kúpeľňu. „Sami ste si robili?“ pýta sa. Odpovedám kladne, väčšinu vecí som naozaj spravil sám. A chlap na to: „Ste murár?“ Keď mu poviem, že filozof, rozosmeje sa: „Mali by ste zmeniť zamestnanie, v stavebnej firme by ste sa nestratili.“

Kúpil som si novú pílku na drevo. Reže sa s ňou výborne. No popri práci je človek ihneď v starom mýte – o tom, ako vznikla prvá píla. A je to veru príbeh trochu smutný, obklopený bolesťami. Jeho protagonistami sú slávny Daidalos a jeho malý synovec.

Tradícia, tradícia – slovo, ktoré v sebe dokáže niesť veľkosť, no vie aj podnecovať nízkosť. Slovo tak málo pochopené, tak často zneužité, tak naivne odmietané, tak detinsky ospevované.

Žijeme v permanentnom šume, v prívale dát a informácií, ktoré vedome alebo nevedome, chcene či nechcene spracúvame. Zo šumu sa rýchlo stane hučanie, z hučania lomoz. Ako nájsť v takom prostredí ticho a pokoj? A čo by vlastne tým tichom malo byť?

Vydávam sa na neistú pôdu. Písať o písaní je vždy riziko. Text sa nemusí podariť, autor môže zlyhať, písmená neúčinne zamoria nevinnú bielu stránku. Ľudia zvyknú snívať o tom, že by radi ovládali určité remeslo, no sníva ešte niekto o tom, že by chcel vedieť písať? Raz by som sa to veru chcel naučiť.

Spomedzi hriechov minulosti mal zvláštne postavenie jeden: acedia. Človek sa prehrešoval acediou vtedy, keď ho v aktívnom živote zabrzdil strach alebo pochybnosti. Jeho nečinnosť z neho robila viac kameň než ľudskú bytosť. Tomuto nešváru sa vravelo aj Poludňový démon; vtedy totiž najčastejšie prepadal mníchov v kláštoroch.

Tam, kde je pseudonymný autor, nemohol by byť aj pseudonymný čitateľ? Táto otázka mi zišla na um pri čítaní jednej diplomovej práce o Sørenovi Kierkegaardovi. Možno si ju už niekedy niekto položil, no ja si ju kladiem až teraz. A je to – priznávam, že aspoň pre mňa – zaujímavá otázka.