Spomienky na pád komunizmu pred 25 rokmi vzbudzujú v nás, čo sme to zažili, stále euforické pocity. Veď sme zažili niečo, čo Milan Šimečka výstižne nazval koniec nehybnosti. Ale zažili sme aj roky deväťdesiate. Aké boli? Ťažké? Úžasné? Hrozné? Krásne?

Okamžite po 17. novembri sa osobné vlaky na slovenských koľajniciach zaplnili. Pridávať vozne bolo nutné takmer na všetkých trasách, ale rapídny nárast sa objavil najmä na tratiach vedúcich cez sociálne slabšie regióny. Napchaté vlaky sú najmä na trase Lipany – Prešov, Čadca – Makov a Medzilaborce – Humenné. Tam je situácia v špičkových časoch, keď cestujú napríklad študenti, kritická.

Študenti a dôchodcovia cestujú od 17. novembra na Slovensku vlakom zadarmo. Premiér Fico v ten deň na Hlavnej stanici v Bratislave oznámil, že spúšťa ďalšie opatrenie na zlepšenie životnej úrovne ľudí. Akoby sa skončilo 25 rokov divokého kapitalizmu. Vraciame sa ku komunistickým víziám?

Slovenský architekt, ktorý má vďaka otcovi aj gruzínske korene a pre nás netradičné meno, si tento rok nemôže sťažovať na neúspech. Irakli Eristavi totiž zbiera ceny, kade chodí. Môžu za to košické Kasárne/Kulturpark.

V Košiciach to bolo tak: volebná komisia ešte hádam ani nezačala poriadne spočítavať hlasy a každému pozorovateľovi bolo jasné, ako to dopadne. V centrále Rudolfa Bauera, ktorého pritom podporilo vo voľbách deväť pravicových strán, bolo ako na kare. Okolo desiatej tam sedelo asi dvadsať ľudí, zväčša neznáme tváre, na stoloch skromné pohostenie a pochmúrna nálada. Kandidát Rudolf Bauer mal už okolo desiatej rezignovane smutný úsmev, hoci pred televíznymi kamerami ešte hovoril, že tento model zjednotenej pravice by mohol byť príkladom aj pre iné mestá.

V košickom štábe Richarda Rašiho v sobotu večer vládla euforická nálada. Veľmi rýchlo bolo totiž jasné, že Košice sú Rašiho a Rudolf Bauer a spolu s ním celá košická pravicová scéna utrpeli debakel.

V kauze piešťanskej nemocnice dominujú mená ako Zvolenská, Zmajkovičová, Paška a hrdinom sa javí Robert Fico, ktorý neváhal a dve blondínky rýchlo a bez váhania zosadil. Lenže v tejto kauze sú dôležité iné mená.

Vo februári tohto roka sa stal novým riaditeľom TV JOJ. Dovtedy ho vnímali najmä ako odborníka na firemné financie a biznis, no tohto roku už výrazne zmenil aj program, a to tak, že Jojka dnes aktuálne nemá žiadnu reality šou a chce byť skôr rodinnou televíziou. Marcel Grega.

Pred nami sú komunálne voľby a tu v Bratislave sa volič trošku zmätene pýta: Koho voliť. Aj my v redakcii si túto otázku kladieme často a odpovede vôbec nemáme rovnaké. Niektorí ani odpovedať nevedia a niektorí radšej ani nechcú.

Dejiny novodobej slovenskej architektúry majú dve, vlastne tri veľké mená. Presne takto sa to zväčša uvádzalo: dve veľké mená – Dušan Jurkovič, Emil Belluš. No a potom sa zvyčajne dodalo, že je tu vlastne ešte jedno dôležité meno. Friedrich Weinwurm.