Muži postupne strácajú svoju ekonomickú moc, podľa niektorých však príliš pomaly. Urýchliť by to mali – zatiaľ len dobrovoľné – kvóty na zvýšenie počtu žien vo vysokých pozíciách významných firiem.

Je streda poobede, pred parlamentom stojí skupinka mladých ľudí. V ruke červené transparenty a výrazný nápis: „To nie je Svätopluk, to je (len) zlá socha!“ Keď protestujú výtvarníci, vyzerá to vždy štýlovo. Ako umelecký happening. Občas nejaké auto, prechádzajúce okolo, solidárne zatrúbi.

Pre väčšinu ľudí talentovaný pracovitý umelec, a ešte aj toto: profesor, národný umelec, dvojnásobný laureát Ceny Klementa Gottwalda, nositeľ Radu práce, držiteľ vyznamenania Za zásluhy o výstavbu... Ale okrem toho bol Kulich aj všeličím iným: komunistom, členom Ústredného výboru KSS, rektorom VŠVU, ale aj členom prípravného výboru, ktorý začiatkom sedemdesiatych rokov robil previerky výtvarníkov.

Pri príležitosti rozhodnutia o zotrvaní Svätopluka na Bratislavskom hrade som si bola pozrieť výstavu Jána Kulicha Výber z diela, ktorá sa koná pár metrov od sochy kráľa starých Slovákov.

Neviem, či som bola v rozpakoch viac ja alebo predavač suvenírov, keď som si od neho pýtala v letnom sídle Habsburgovcov v Schönbrunne portrét Márie Terézie.

Mnohým veciam na svete nerozumiem, a jednou z nich je spor medzi Helenou Vondráčkovou a Martou Kubišovou.

Pila som kofolu v novučičkom penzióne, čakajúc, kým vonku ustane hustý dážď. S obdivom som si pritom prezerala krásne zrekonštruovanú kúriu, ktorú opravila rodina žijúca ďaleko, ďaleko od Bratislavy, v obci s pár domami a úzkou rozbitou cestou. Nahlas som pred paňou domu pochválila poctivú robotu. Upracovaná žena v strednom veku si vďačne prisadla k stolu a začala rozprávať, ako ten malý zázrak vznikol.

Koniec leta plynie pre katolíckych veriacich v mariánskom duchu. Putuje sa na Staré Hory, do Šaštína, do Mariánky, ale aj do Dechtíc či Littmanovej. Je mariánsky kult na Slovensku stále živý? Je u nás intenzívnejší ako inde? A patrí putovanie k modernému životu?

Kedysi dávno sme v škole preberali Ľuda Ondrejova a čítali sme povinne jeho Zbojnícku mladosť. Tak veľmi sa mi tá knižka páčila, že som chcela vidieť, kde sa odohrávala mladosť jej autora. Vybrala som sa teda do Kostiviarskej, kde Ľudo Ondrejov, vlastným menom Ľudovít Mistrík, vyrastal a čerpal inšpiráciu na svoje príbehy o Jergušovi Lapinovi.

Pár hodín, čo som na túto stránku umiestnila text, v ktorom kritizujem výzvu Ľudí proti rasizmu médiám, som utrpela mierny šok. A musím ešte čosi dodať na tému rasizmus a médiá.