Kali volá svojej bejby. Bejby sa hnevá na Paťu. Koluje to po internete a je to smiešne aj mrazivé čítanie. A lieči to verejnosť z posledných ilúzií o novinároch.

Európska únia bojuje na mnohých frontoch. Kto by si bol pomyslel, že jedným z tých frontov raz bude aj voľný pohyb informácií? Asi len ten, kto vidí, že oklieštenie jednej slobody si časom logicky vyžiada oklieštenie slobody ďalšej.

Predpokladám, že onedlho budeme vedieť, či sa premiérka Iveta Radičová rozhodla pre demisiu alebo nie. Za jej demisiu však nebude môcť ani Richard Sulík ani žiadny iný odporca eurovalu. (Inak, SaS som nevolila – preto, že som nepovažovala za možné, aby bola táto pred voľbami instantne pôsobiaca strana, vo svojej obrane slobody principiálna.)

Bývalý nemecký kancelár Gerhard Schröder nie je politická ľahká váha. Preto sa dá predpokladať, že vie vážiť slová. A keď hovorí o nutnosti vytvoriť Spojené štáty európske, iste to myslí vážne.

Výsledok sčítania vraj bude rozpačitý. Hovorí sa aj o jeho zmarení. Ja sa nazdávam, že výsledok sčítania bude pozitívny: prebudilo ducha občianskej neposlušnosti.

Keď ide o deti, všetci v sebe nájdeme zásoby mravného rozhorčenia i nadmerné vedomie povinnosti. (Aj postava Bolka Polívku v Kurvahošigutentágu.) Štát ho nachádza predovšetkým – napokon, jednou z jeho úloh je vyhľadávať údajné nedostatky reality a potom ich s veľkou pompou naprávať.

Economist ešte pred pár dňami písal, že západní turisti nemusia z Egypta utekať. Vraj majú aj lepšiu možnosť: byť svedkami týchto historických okamihov. Už vtedy, a to sa ešte nezačal pohon na novinárov v Káhire, som z toho mala zmiešané pocity.

Dvadsiaty štvrtý január 2011, 16.32, moskovské letisko Domodedovo. Samovražedný atentátnik – a možno viacerí atentátnici – tu odpálili nálož, ktorá zabila 35 ľudí, zranila ich 168, z toho takmer 50 zranených je vo veľmi vážnom stave, uvádzajú ruské médiá.

Živo si spomínam na časy, tesne pred vstupom Slovenska do Európskej únie, keď tých zopár ľudí, ktorí neboli nadšene za, dostávalo nálepku bláznov. Keď sa vyjadrili, že Európska únia je molochom etatizmu, ktorý reguluje, čo sa len regulovať dá, a čo nereguluje, to regulovať chce, vyslúžili si výsmech.

Zamýšľať sa nad tým, či je Julian Assange hrdina, je marením času. Nie je to ani Robin Hood, ani spasiteľ sveta. Časť verejnosti ho tak vníma, to však nič nemení na skutočnosti, že je to jednoducho bulvárny vydavateľ.