Igor Matovič je, aký je. Rád sa páči davu, ale keď sa už nemôže zapáčiť, tak mu stačí, ak je hlavnou témou rozhovorov. Stredobodom pozornosti.

Posledné dni ukazujú na Slovensku veľmi znepokojujúci trend. Hrubnutie tkaniva spoločnosti doslova na každej strane.

Dnes dostáva výraz živé štíty nový význam. Z ľudí sa stávajú živé baranidlá, ktorými sa diktatúra pokúša preraziť hranice slobodnejšieho sveta. Ako? Tak, že tým ľuďom sľubuje slobodu. Ktorú sama podupáva.

Ak si niekto myslel, že Igor Matovič v role ministra financií nepripraví žiadny grandiózny projekt na spôsob národného vytierania nosov, tak sa mýlil. Pripravil nám „daňovú revolúciu“.

Občas je to ten sovietsky princíp sekať hlava-nehlava. Zjavne nám zostal v krvi ešte z čias, keď sme patrili do červeného bloku. Alebo, ešte horšie, možno doň stále patríme. Na večné časy a nikdy inak?

Česko odvčera oficiálne spúšťa kampaň za očkovanie, ktorá obsahuje fotografie zomierajúcich a mŕtvych na covid. Zaberie? To nikto nevie. Treba to aspoň skúsiť?

Ešte začiatkom milénia bola druhá vláda Mikuláša Dzurindu kritizovaná think-tankmi, časťou médií i menšími politickými stranami za to, že ich reformy neboli dostatočne pravicové a protrhové.

Správa, že istá arcidiecéza v Taliansku zakázala na celé tri roky uvádzanie mien krstných rodičov pri krste, pôsobila najskôr podivne. Potom, po viacnásobnom prečítaní, inšpiratívne. Vo viacerých zmysloch tohto slova – ako podnet na premýšľanie a možno aj ako príklad, ktorý by sa dal nasledovať.

Protesty odborárov, ktorí roky zobali z dlane Ficovi a teraz blokujú cestné ťahy, lebo Ficovi kvapká do topánok, by asi ani neboli hodné povšimnutia. Ale radšej si všimnime, kto ich podporuje. Je to poučné a trochu smutnovtipné.

Keď Robert Fico posielal ministra Mikulca preč, lebo to, čo vyjde najavo, bude zdrvujúce, asi to nemyslel úplne takto. Zatiaľ totiž vychádzajú najavo zdrvujúce veci skôr proti Ficovi, Pellegrinimu a ich ľuďom.