Dobre to dopadlo, Emmanuel Macron sa stane francúzskym prezidentom. Človeka ovláda pocit vďačnosti, zvíťazil rozum! Ale kto sme my, aby sme Francúzom povznesene blahopriali?

Český premiér Bohuslav Sobotka sa minulý týždeň zapísal možno aj do dejín svojej vlasti. Alebo ak aj nie do dejín, tak minimálne do príručky typu Politici robia najväčšie pochabosti.

Emmanuel Macron má podľa posledných prieskumov vo Francúzsku stabilný náskok. Marine Le Pen sa však nevzdáva. Nielen preto, že je bojovníčka. Ešte stále je možné, že vyhrá.

Je George Soros sivou eminenciou globálnych pohybov? Ak áno, tak jedna vec, dosť podstatná pre sivé eminencie, sa mu veľmi nedarí: zostávať v úzadí, nikým nepozorovaný.

Prvým a zásadným dôvodom, pre ktorý si môžeme po sto dňoch Trumpovho prezidentovania vydýchnuť, je ten, že sme sa pred voľbami príliš báli. No možno je lepšie báť sa, ako sa potom strašne zľaknúť.

Francúzi majú povesť ľavičiarov, ale po prvom kole prezidentských volieb sa tamojšia ľavica plazí a pravica oslavuje. Vyzerá to, že sa stalo niečo prevratné.

Už nám z tých vzrušujúcich volieb v poslednom období trošku stúpa tlak. Je fajn, že výsledok v tých francúzskych prezidentských vyzerá potešiteľne a skôr z kategórie tých nudnejších.

Turecko malo aj do referenda o ústave povesť problémovej krajiny. Aspoň od vlaňajšieho pokusu o prevrat, ktorý poslúžil pre prezidenta Erdogana ako zámienka na čistky vo verejnej sfére. Po referende je jasné, že republika končí.

Ajhľa, postfaktická doba: do finále francúzskych prezidentských volieb sa môže dostať Jean-Luc Mélenchon a niektorí komentátori sú z neho nadšení. To hádam nemyslia vážne. Mélenchon je to, čo Marine Le Pen, akurát v červenom.

Ak sa naplnia plány premiérky Mayovej, tak pôjdu Briti (úradníci, čítajte: občania Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska) hlasovať v predčasných voľbách. Dobrý ťah, zdalo by sa. Ale môže dopadnúť aj zle.