Ak slová stratia váhu a povedať sa dá čokoľvek, vynára sa násilie – píše Štefan Hríb. A okrem toho sa vynára aj bezbrehá sloboda – píšem ja.

Je normálne, ak sa po voľbách upravujú dane, školské či zdravotnícke zákony, alebo aj spôsob boja s korupciou. Ak sa ale menia zákony tak, aby nepostihovali lúpeže či korupciu, ide o útok na samotný zmysel štátu. Presne taký dnes na Slovensku prebieha.

Prečo sa jedno zranené koleno tak hlboko dotklo takého veľkého počtu obyvateľov tejto krajiny? Je to výrazom empatie mnohých z nás smerom k jednej z nás? Nie, je to niečo hlbšie.

Pred Novembrom 89 (aj po ňom) významný sociológ, v Novembri 89 (a po ňom) dôležitý člen Koordinačného výboru Verejnosti proti násiliu, po porážke mečiarizmu veľvyslanec Slovenska v USA, dodnes aktívny pozorovateľ slovenskej politickej scény. Martin Bútora.

Opakovane zaplnené námestia slovenských miest len krátko po voľbách, navyše v chlade a mraze, sú veľmi dobrou správou – veľká časť verejnosti nerezignovala, naopak, aktívne sa stavia proti ďalšiemu únosu štátu. Aké možnosti má ešte v rukách?

Je taká doba, že ľudia väčšinou nedokážu počúvať argumenty, pretože argumentácia je príliš dlhá. Ľudia potrebujú heslá a slogany. Čím kratšie, tým lepšie. Ideálne jednoslovné.

Dobrá správa pre páry rozvedených a pre páry rovnakého pohlavia obletela svet takmer ako senzácia. Pritom ide skôr o pomerne triviálny dôsledok zmyslu všetkých vecí.

Je prednostom psychiatrickej kliniky Rooseveltovej nemocnice v Banskej Bystrici, prezidentom Slovenskej psychiatrickej spoločnosti a členom Slovenskej sexuologickej spoločnosti. Okrem toho je praktizujúci katolík. Nás tentoraz zaujímalo najmä to druhé. Michal Patarák.

Šialené vraždenie v Prahe vnímame ako prejav číreho zla. Zúfalo sa pýtame, čo sa s takým zlom dá robiť. A zdá sa nám, že sme proti nemu bezmocní. Ale nie sme.

Bol to rok, v ktorom Slovensko urobilo vo voľbách najhoršie rozhodnutie od masívnej voľby HZDS v roku 1992. Vtedy to znamenalo rozpad Československa a nástup mečiarizmu. Čo to bude znamenať dnes?