V .týždni má na starosti rubriky veda a šport. Najradšej má svätý pokoj, keď nemusí o ničom písať, čítať ani rozmýšľať. Keď ten pokoj má, potom ho trávi napríklad aj písaním, čítaním a rozmýšľaním o všeličom. Učil a stále učí fyziku a je veľmi vďačný za to, že sa stále ešte nájdu ľudia, ktorých dokáže niečo naučiť. Jeho populárno-vedecké články vyšli v našom vydavateľstve aj knižne (Jeden výdych koňa, Dva hrby ťavy, Tri hlavy draka). Športoval, kým vládal, hrá počítačové hry, ale už ani tie ho príliš nebavia, hrá sa so svojimi deťmi, ale nemá na to vždy dosť trpezlivosti. Vie sa celkom slušne nahnevať.
To, ako sa v nejakom štáte ľuďom žije, nezáleží len od výšky HDP či aktuálneho výsledku volieb. Ešte dôležitejšie je, ako sa k sebe dennodenne správajú ľudia, ktorí krajinu tvoria. A presne toto je dlhodobý problém Slovenska.
Od Milana Kunderu som prečítal len jeden a pol knihy. Odniesol som si z nich takéto ponaučenie: život je príliš krátky na to, aby som zrovna ja čítal zrovna tohto autora.
Fedor Gál sa v nedávnom rozhovore s Karolom Sudorom (Nad Slovenskom som zlomil palicu, svoje šance lacno a zločinne premrhalo) vyjadril o Denníku N a o .týždni spôsobom, ktorému rozumieť nie je jednoduché. Ani potrebné.
Pri prvej komunikácii so Sociálnou poisťovňou som mal šťastie. Ale budem ho potrebovať aj pri tých komunikáciách, ktoré ma ešte len čakajú. Držte mi palce.
Udalosťami v Rusku, kde horda zločincov takmer dorazila do Moskvy, aby tam z úradov odstránila iných zločincov, bola znovu raz zodpovedaná kľúčová slovenská otázka. Tak prečo sa stále nevieme dohodnúť, kam patríme?
Vladimír Vladimírovič to vedel už dávno. Nikomu sa nedá veriť. Všetko je to svoloč, zdola až nahor. A jeho blahorodie určite už dnes vie, ako to celé dopadne. My to len tušíme.
Rozhodnutie Zuzany Čaputovej neuchádzať sa v roku 2024 znovu o post hlavy štátu je pre mnohých prekvapujúce. Ale ono – a tiež reakcie naň – je najmä správou o stave Slovenskej republiky.
