Západná Európa oslavuje koniec druhej svetovej vojny 8. mája, Rusi ho osla-vujú 9. mája, Američania 2. septembra. Takže kedy sa vlastne tá vojna skončila? Neskončila. Teda nie v roku 1945. Pokračovala ako studená vojna ďalších štyridsaťpäť rokov.

„Po mnoho staletí existuje takový ruský problém. Rusko přesně neví, kde začíná a kde končí. I když je to největší země světa, má pocit, že je taková trochu malá a že ji ohrožují i nepatrní sousedé,“ povedal v roku 2008 Václav Havel.

Putinova diabolská vojna na Ukrajine priniesla niekoľko strašidelných vecí, s ktorými sa väčšina z nás doteraz nestretla. Jednou z nich je hrozba globálneho jadrového konfliktu. Nie všetci sa pri tejto hrozbe cítime ako králik pred kobrou, ale aspoň náznak strachu asi pocítil každý. Máme sa báť?

V počítačovej hre Civilizácia si hráč môže vybrať rôzne typy politického zriadenia, medzi inými aj slobodu a autokraciu. Sloboda má svoje výhody, ale v prípade vojny je výhodnejšia autokracia. A ako je to v skutočnom svete? O tom sa niečo dozvedáme práve teraz.

Ak slovenský neonacista obhajuje ruský klon Adolfa Hitlera, ktorý tvrdí, že jeho cieľom je denacifikácia Ukrajiny, slová prestávajú byť slovami a stávajú sa iba zvukmi. Ale aj tie zvuky sú dôležité a treba ich počúvať. Rovnako ako hlúposti či lži.

Slovenskú vládu, ktorá práve vstupuje do druhej polovice svojho fungovania, možno charakterizovať jediným slovom – nekompetentnosť. Z tohto všeobec-ného trendu existuje len zopár výnimiek. Ale práve tie sú mimoriadne dôležité.

Olympijský hokejový turnaj bol znovu celonárodným sviatkom. Nestalo sa to náhodou. Hra slovenskej reprezentácie bola výsledkom dlhodobej práce nového vedenia hokeja. Vrátane rozhodnutia Mira Šatana osloviť Craiga Ramsayho.

O bronzové olympijské medaily sme už raz hrali, v roku 2010 vo Vancouveri. Po dvoch tretinách sme nad Fínmi viedli 3:1, tretiu tretinu sme prehrali 0:4. Sedeli sme vtedy v hľadisku a cítili smútok.

Takže hráme o olympijské medaily. To je dôležitá správa. Ale hra, akú sme predviedli vo štrvťfinále, je ešte oveľa dôležitejšia.

Čo sme práve sledovali na Slovensku – úplnú stratu morálneho kompasu alebo len stratu súdnosti? Ak to druhé, prečo stratilo rozum naraz toľko veľmi odlišných ľudí – a pritom všetci v podstate rovnakým spôsobom?