V utorok si v priestoroch Historickej budovy NRSR prevzali mladí ľudia z celého Slovenska Medzinárodnú cenu vojvodu z Edinburghu (DofE).

Systém vzdelávania je snáď najkonzervatívnejším článkom spoločnosti a meniť ho trvá niekoľko desaťročí, možno až storočí. Spravidla sa to stáva až vtedy, keď je zmena nevyhnutná. Dnes už je zrejmé, že náš aktuálny model školstva dávno presluhuje, no aj napriek tomu bol dlho jeho možný prerod do sveta 21. storočia len hudbou budúcnosti. Zdá sa, že prichádza zmena.

Navzdory svojmu veku, Jakub Naod citlivo vníma dianie na Slovensku. Ako vraví: „Sloboda nie je samozrejmá a keď zlomíme nad Slovenskom palicu, tak už tu možno dlho nebude.“ Jeho odhodlanie a vôľu, ktorá z neho vyžaruje, by sme dnes potrebovali viacerí.

Prichádzajúca generácia je nedospelá, znie naratív, ktorý spochybňuje zrelosť a vyspelosť mladých ľudí v celom svete. Iste, nájdeme mnoho vecných argumentov, ktoré toto stanovisko potvrdzujú či, naopak, vyvracajú a relativizujú. No na mňa ako dospievajúceho človeka z tejto témy dýcha najmä jedno – obvyklá nedôvera starších voči novej dobe.

Na prelome rokov zvykneme bilancovať a predpovedať – odchádzajúci rok práve plynulo strieda ten prichodiaci, do ktorého spravidla vkladáme svoje nádeje, priania, ale aj odhodlania. Mne osobne sa zdá, že zoznam želaní a predsavzatí mám tento raz obzvlášť dlhý, ale niet sa čomu diviť. Ak si totižto chceme budúci rok obhájiť naše hodnoty, budeme musieť preukázať skutočnú vôľu a nájsť v sebe odvahu.

Na Slovensku si zvykneme pestovať svoje národné povedomie na základe čohokoľvek, či už sú to solúnski bratia, Paul Newman a Andy Warhol, alebo nebodaj Slovenský štát. To všetko bez ohľadu na skutočnosť, či sú spomínaní priamo spätí s naším národom, alebo či je ich príklad vôbec hodný nasledovania.

Dobu, v ktorej vyrastám, napĺňajú dezinformácie, nepravdy, hoaxy. Čoraz viac v nej vidieť, aký význam má slobodné prostredie médií, ktoré ponúkajú objektívne fakty a inšpiratívne podnety. Pre mňa bol týmto priestorom vždy .týždeň a diskusie .pod lampou. Narodil som sa tri roky po ich vzniku – a ony sa stali mojimi mentormi.

Počínanie si ministerky kultúry, jej strany, ale vlastne dovedna celej vládnej koalície v ostatnom období, poukazuje na hlbokú krízu a to nielen v oblasti našej kultúry. O to viac keď sa politika postupného rozvratu štátu označuje za národnú, proslovenskú či jedinú skutočne vlasteneckú a veľká časť spoločnosti s tým ešte aj súhlasí. Môžeme sa ale, súdiac podľa našej pestovanej historickej slepoty, nejak zvlášť diviť?

Pre moju generáciu je normalizácia len slovo, obyčajný pojem naučený z kníh dejepisu, ktorý čas od času zachytíme v médiách alebo z úst rodičov a starkých. Avšak jeho skutočný obsah, založený na poznaní a prežití ťaživej doby, nám zostáva skrytý, respektíve je pre nás nesmierne vzdialený a nepredstaviteľný.

No len si to predstavte! Oni, lénni páni slovenskej zeme vládnu, a nejakí slniečkári si tu natáčajú filmy! Neslýchané! Kto im to kedy povolil, a vôbec, odkiaľ nabrali toľkú drzosť? S tými slniečkármi je evidentne nutné poriadne zatočiť, a to čím skôr. Takto ste to mysleli, však pán Danko?