Cítime sa ako v siedmom nebi, keď sa dotýkame komunikačných vecičiek Steva Jobsa, tohto syna sýrskeho otca. No to sýrske peklo na zemi sa nás akoby nedotýkalo, nech sa tá vojna komunikuje hocijako. Netankujú nás civilisti zabití vládnymi tankami. Nepočujeme krik zajatcov popravených hrdlorezmi rebelov. Neunášajú nás ani správy o nevinných obetiach sýrskych kriminálnych gangov. Pretože nie vždy sa za ne podarí rodine zaplatiť státisícové výkupné.

.dvadsiateho ôsmeho októbra bude deväťdesiatštyri rokov od vzniku Československa. Generačne je na tom teda rovnako ako hlavná postava najprekladanejšej knihy československej literatúry. No Švejk a československý štát toho majú spoločného viac – narodili sa na bojiskách prvej svetovej vojny, podľa všetkého veľmi ďaleko od práve sa rozpadávajúcej Rakúsko-Uhorskej monarchie.

Je 25. október 1956. V Maďarsku vrcholí protiboľševické povstanie. Krajina márne žiada Západ o aspoň morálnu podporu. Jalta je Jalta, Teherán je Teherán a dohody sú dohody. Povstalci odstraňujú z verejných budov červené hviezdy a čelia sovietskej vojenskej presile. Major Akopjan z okupačnej armády sa pridáva so svojimi vojakmi k tým dobrým. Dáva si dole zo svojej uniformy červenú hviezdu. Zrádza ako vojak, stáva sa Človekom. O dva týždne zomiera guľkou bývalých vlastných. Hrdina Akopjan bol Armén.

S týmto titulkom uverejnil na sklonku roku tridsiateho ôsmeho britský časopis Picture Post jedenásťstranovú fotoreportáž maďarského emigranta Roberta Capu zo španielskej občianskej vojny.

Čo sa dá v krátkosti napísať o poslaneckom kolegovi, úhlavnom nepriateľovi a menovcovi Ľudovíta Štúra Lajosovi Kossuthovi?

Nech mi to čerství držitelia titulu Los Campeones del Mundo prepáčia, ale moje rozprávanie nebude v prvom rade o južnej Afrike. Reč bude hlavne o jednej španielskej dŕžave práve na opačnom konci čierneho kontinentu.

Hneď zo začiatku jedna zvláštna hádanka: Čo spája prvého uhorského kráľa Štefana, prvé marocké kráľovské mesto Fes, štyroch Slovákov, dvoch Maďarov a všetky arabské číslice?

My ľudia sme sa rozhodli stať strojmi už dávno pred Kraftwerkom. Zmechanizovali sme svoje životy, svoje lásky, svoje vojny.

Čech Václav Šašek ako prvý priniesol z Lisabonu do našich končín pochmúrne správy o akejsi ceste do temnôt, o dni Posledného súdu a šialenej plavbe do neznáma.

Na začiatok by som rád podotkol, že všetky tie premúdrené úvahy o blížiacom sa konci periodickej tlače sú od základov akési pomýlené. Po prvé, už samotná otázka, či prežijú tlačené médiá v dnešnej dobe kompjútrov-trov-trov je totiž zbytočná.