Na masaker, ktorý sa udial na kraji Bratislavy, nie je Slovensko zvyknuté, a je to tak dobre. Ale keď sa už stal, treba zachovať pokoj a pýtať sa, čo sa z neho môžeme naučiť.

Minulý týždeň uplynuli štyri roky od napadnutia Hedvigy Malinovej. Tento týždeň uplynie pätnásť rokov od únosu Kováča mladšieho. V čom sa tie dva prípady podobajú a v čom sa líšia?

Mnoho ľudí si myslí, že v končiacej sa sedemročnej vojne v Iraku išlo Američanom o ropu. A ešte viac ľudí verí, že celú americkú politiku neurčuje to, čo sa navonok hovorí, ale tajomné záujmy v pozadí. Naozaj?

Rozhodnutie nášho parlamentu, že Slovensko sa nepripojí k pôžičke Grécku, je prelomové – a zaslúži si potlesk. Urobili sme nielen rozumnú voľbu, ale najmä solidárnu službu celej Európe.

Diskusia o vládnom programe zvyčajne ukazuje smerovanie krajiny na ďalšie štyri roky. U nás ukázala dve celkom iné veci – komunistické myslenie opozície a ľavo-pravý spor v koalícii.

Zdá sa to jasné – koalícia má problém, lebo Matovič vydiera, má čudné požiadavky a nezmyselne zdržuje vládu a parlament. Myslím si opak – koalícia nenarazila na problém s Obyčajnými ľuďmi, ale na vlastný.

Tajná služba patrí k základnej výbave slobodného štátu. Netreba preto spochybňovať jej zmysel. Treba však povedať aj bé – nový šéf SIS je pokračovaním katastrofy, ktorou tajná služba u nás dlhodobo je.

Začala sa prestupová sezóna. Výmeny sú zaujímavé, prekvapujúce, niektoré vyrážajú dych. Tie tri, ktoré mám na mysli, posilnia nový tím. A všetky sú prejavom slobody. Ale myslím, že sa celkom nepodarili.

Istá eufória z koalície, ktorá nielenže porazila primitivizmus a hrubosť, ale v ktorej nie sú ani žiadni komunisti a dokonca ovláda základy ekonomickej teórie, je, samozrejme, namieste. Po bolení brucha si lepšie Slovensko zaslúži trošku hodov. Ale iba trošku.

Nová koalícia má v rukách veľkú zodpovednosť. Musí rozhýbať ekonomiku, znížiť dlh, ozdraviť zdravotníctvo, zobudiť školstvo. Ale povinné minimum je iné.