My, slovenskí novinári, máme rôzne názory. Sme rôzneho vyznania, rôznej povahy, založenia, talentu aj odvahy. Ale v jednom by sme mali byť zajedno – v odmietnutí ubližovania a sprostého ponižovania ľudí.

Štát funguje, keď v ňom rozhodujú najmä rozumní ľudia. Ale keď rozhodujú najmä podvodníci a primitívi, štát sa mení na monštrum. Slovensko sa ním stáva.

Byť medzi najlepšími na svete v čomkoľvek vyžaduje talent, námahu a trochu šťastia. Ale úspech hokejistov vo Vancouveri je dôsledkom celkom inej kvality.

Voľba centra Britskej Kolumbie za dejisko zimnej olympiády bola šťastná. Nie pre perfekcionizmus, ten tu chýba. Ani pre výpravnosť, tú tiež nikde nevidno. Pre zvláštnu anglosaskú pohodu a radosť.

Február 2010 bude mesiacom nádejných začiatkov a smutných koncov. Začína sa napríklad olympiáda s našou hokejovou nádejou, končí sa napríklad hrdý príbeh niektorých ľudí z Novembra. Ale nielen to.

Dramatické zmeny v SDKÚ vyvolávajú dojem, že konečne sledujeme pokus o ozdravenie lídra reformnej pravice. Nesledujeme. Ide len o otázku, či SDKÚ vôbec ostane reformnou pravicou.

Spor o nečisté financovanie SDKÚ je čoraz viac bizarný. Vedie ho nástenkou, emisiami či pozemkami opakovane usvedčený komplic, odpovedá mu Palackov patrón. A obaja hovoria o čistote.

Prst, ktorým predseda vlády ukázal na financovanie SDKÚ, bol čarovný. Akú váhu má protikorupčná reč šéfa mimoriadne korupčnej koalície? Ale pozor – aká je jeho alternatíva, ak je natoľko ľahkým terčom?

Protest dopravcov ukázal, kde je slabé miesto Fica, ale aj opozície. Súčasne však otvoril kľúčovú otázku, či možno za oprávnené záujmy bojovať porušením pravidiel.

Na prvý pohľad sa zdá, že to bude najmä rok parlamentných volieb, ktoré predurčia, aké bude Slovensko ďalšie štyri roky. Ak by to tak bolo, je to takmer beznádejný rok. Ale – nie je to tak.